Tento článok je stručným reportom a prierezom z veľkej cesty, ktorú som z časti absolvoval s ďalšími parťákmi a z väčšej časti sám. Ako to všetko dopadlo, kto to vzdal a kto vytrval z päťčlennej partie sa dozviete nižšie. Chronologicky som zoradil všetky správy, ktoré sme počas výletu posielali domov a prepojil som ich s fotkami a mapami. Zároveň môže poslúžiť ako recenzia pre moje prívesné vozíky. Na cestu som zobral príves v štandardnej výbave a prevedení, ako ich vyrábam a ponúkam na predaj.
Konštrukcia prívesných vozíkov je dimenzovaná na 30kg batožiny. Ja som sa rozhodol naložiť rovných 40kg.
Konštrukčná rýchlosť je 90km/h. V mojom prípade príves lietal často nad 100km/h po nie najkvalitnejších cestách…
Jedná sa zrejme o najväčšiu zaťažkávaciu skúšku, akú môj výrobok kedy podstúpil 🙂
A prečo názov Separatisti?
Cieľom bude navštíviť niekoľko krajín, ktoré vznikli osamostatnením a odčlenením od územia pôvodného štátu. Začneme Kosovom. Potom sa cez Turecko presunieme do Arménska, odkiaľ máme priamu cestu do Náhorného Karabachu. Pojazdíme Gruzínsko, severnú stranu Kaukazu. Následne navštívime Abcházsko a pokúsime sa dostať cez Novoazovsk na Ukrajinu.
Výlet s názvom Separatisti:
25. júla
Toto je zrejme prvá oficiálna zmienka o našom výlete. Samozrejme schéma trasy a body záujmu sme mali pripravené niekoľko mesiacov dopredu:
29. júla
Podarilo sa nám zorganizovať bleskové vybavenie víz do Ruska:
30. júla
Moje prvé oficiálne vyhlásenie o plánovanej ceste- nerád o takýchto plánoch hovorím nahlas s predstihom:
2. augusta
Dano rieši 2 dni pred odjazdom neposlušné kolesá. Ja to mám o mak pestrejšie, robím generálku motora… Vlado volá, že baworák odmieta naštartovať niekde medzi Rožňavou a Košicami a avizuje odloženie svojho odjazdu…. sme proste blázni.. I takto to může vypadat Dva dny před odjezdem … Přípravy a opravy v plném proudu
.
4. augusta
Marek o nás napísal:
5. augusta
Dohodli sme sa, že hlavný informátor facebookový bude Dano a prispievať bude výhradne na stránku jednoustopou. Novým doposiaľ nepoznaným členom partie sa stáva Honza (Mráza). S Milošom máme dnes nabehaných zúfalých 156km.
Zväčšiť mapu
Zväčšiť mapu
14. augusta
Posledné Danove vyjadrenie k pôvodnému plánu cesty bolo 14.8. Od 13. 8. sme sa rozdelili. Miloš, Mráza a Dano smerujú domov a Ja s Vladom držíme pôvodný kurz. Dohodli sme sa, že bude Dano priebežne zverejňovať moje SMS a občasné fotky…
15. augusta
Z Istanbulu s Vladom pokračujeme do Izmiru. Ovzdušie v Turecku je veľmi prašné, čo spôsobilo zhoršenú viditelnosť a moju prvú kolíziu s nákladným autom
Zväčšiť mapu
17. augusta
Zväčšiť mapu
Nestávalo sa často, že by sme mali pohodlný prístup k internetu. V Kappadokya sme ale bývali v skvelom campe: 
20. augusta
Dnes som stanovil nový rekord pre Jawa perák (teda aspoň môj exemplár), 730 kilometrov za jeden deň
Zväčšiť mapu
21. augusta
Zväčšiť mapu
Zväčšiť mapu 
31. augusta
Správa od Vlada:
Zväčšiť mapu
Bleskový presun krížom cez celú krajinu. Hnala ma neustála obava z nového závalu, ktorý by ma mohol znova uväzniť v Gruzínsku. Nasledoval prejazd úžasnou kavkazskou prírodou a pohľad na pozostatky závalu:
V Groznyj v Čečensku som stretol Movsara Mansa Alihadzhieva. Spravili sme si spoločný výlet do Argunu a mohol som u neho prespať spolu s dvojicou poľských motorkárov (Dex Ter a Asia Sobkowska)
3…4..5. septembra
Severna strana Kavkazu v Dagestane. Len uzasni ludia a hory. Na zaciatku som mal trocha obavy z cestovania bez partaka. V tejto casti Ruska nie je ziadny osamoteny cestovatel sam. Vzdy ked som zastavil, prisiel niekto, kto ma pozval k sebe domov, alebo len tak na caj alebo obed
V dagestanských horách je dokonalý pomer samoty, príjemnej cesty a úžasných výhľadov
Zväčšiť mapu
Tak este posledny vtip z Dagestanu. Skoro kazdu horsku osadu strazili po zuby ozbrojeni policajti. Na jednej policajnej stanici som aj spal. Prve tri hliadky ma zastavili s prisnym vyrazom v tvari, ostatnych 10 s usmevom, lebo uz ocakavali moj prichod a brusili fotaky aby sa so mnou mohli odfotit.
Na každej väčšej križovatke alebo pred vjazdom do horskej dediny stáli ozbrojenci. U nich sa tieto dediny nazývajú Selo. Na niekoľkých staniciach mi brali odtlačky prstov. Moje ruky boli samozrejme poznačené jazdou na pojazdnej olejničke, tak aspoň ušetrili atrament.
A po 300 kilometroch v horách sa objavil asfalt, na konci ktorého stojí starý Derbent priamo pri Kaspickom mori.
Pred garážou nesmie chýbať Volga, na garáži raketa
8 septembra
Volgograd je mesto presytene vojenskou historiou Netrvalo dlho a znova som sa ocitol pod ochranou miestnych motorkárov ako vzácna atrakcia. Miestny klub Nočných vlkov ma prijal veľmi prívetivo.
Z Volgogradu do Moskvy je necelých 1000 kilometrov. Prvých 300 kilometrov je cesta vyskladaná z poprehýbaných panelov. Pripadám si ako na splašenom koni a občas poriadne kričím do helmy najťažšie nadávky. Po pár hodinách som si zvykol. Dnes som urazil 850 kilometrov za 11 hodín. Turecký rekord 730 kilometrov je prekonaný. Ráno sa zobúdzam s pohodlným pocitom a už mám takmer na jazyku chuť kávy, ktorú si dám v Moskve. Veď ma od nej delí sotva 150 kilometrov. Situácia sa ale obracia v môj neprospech, dochádza mi benzín a ja musím kompletne nabalenú motorku tlačiť na najbližšiu pumpu 15 kilometrov. Zabralo to 4 hodiny….
10 septembra
Z roku 2013 mám Moskvu celkom zmapovanú. Vozím sa po meste po pamäti.
Môj nocľah medzi motorkami
Ako si tak idem z Moskvy, jawa sa rozhodla, ze potrebuje nakrmit. Zastavil som na pumpe, a pri mne dvaja spravcovia z Moscow Raceway. Prehodili sme par slov a pozvali ma na veceru priamo do boxov pre safety cars
Tu som definitivne zaviedol moje tretie porekadlo: Jawa connecting people
12..13. septembra
Zdĺhavá cesta , ktorá mi v okolí hraníc s Lotyšskom pripomína Valday. Množstvo malých jazier a močiarov. Niekoľkokrát sa oproti mne zjaví tabuľa smerujúca na Petrohrad. Keby mi v týchto dňoch nekončili víza, hneď by som išiel aspoň na jednu kávu do môjho najobľúbenejšieho mesta… kde sa nikdy nespí… 🙂
A objavil som aj vlastnú dedinu
Aktualna poloha Vilnus. Chystam sa na pivo. Cmuk
To bola moja posledná správa na facebooku. Asi o hodinu neskôr som už sedel v policajnom aute a krúžil som po centre starého Vilniusu. Ako tradične ma okradli. Dokonca ľudia, s ktorými som pil pivo. Našťastie sa s pomocou polície podarilo oboch chytiť a ukradnuté veci vrátane hotovosti sa mi vrátili… Bol som neskutočne nasratý na všetkých ľudí. Keby mi niekto skrížil cestu, asi by som ho zmasakroval. Keby som mohol, opustil by som hlavné mesto Litvy ešte v ten večer. Musel som ale počkať na spracovanie môjho prípadu do ďalšieho dňa. Nútene som si teda pozrel centrum starého mesta:
Hneď ako som mal svoje veci, natlačil som plnú nádrž a smer Trakai…
Prišiel som podvečer. Našiel som si lúku nad jazerom s výhľadom na hrad, užíval som si kľud a samotu. Motorka a príroda v jednom je to najlepšie pre upokojenie a získanie pozitívneho prístupu
Prekliata Litva ma nechcela pustiť zo svojich špinavých pazúrov. Musel som riešiť dva defekty a stratil som kľúč od motorky. Začínam veriť, že existuje horizontálne pásmo na planéte, ktoré škodí mojej motorke. Minulý rok som v tomto pásme riešil poškodenú prevodovku a radiačný poplach: posledný diel cestopisu Potemkinova dedina
Poľsko- kostolovo
Je to asi najvýstižnejší názov pre krajinu, v ktorej je základom mesta kostol… a oni tie kostoly aj používajú…
Keď už som sa tolko motal okolo kostolov, nenechal som si újsť zopár drevených na pohraničí Poľska a Slovenska:
Samozrejme pripravujem z množstva materiálov ďalší cestopis, v ktorom sa zameriam predovšetkým na kultúrne a spoločenské rozdiely medzi ľuďmi v ich krajinách. Podarilo sa mi čiastočne splniť predsavzatie. Najlepšie to vystihuje moja posledná správa po návrate na Slovensko:
Kruh vyskladaný z množstva neznámych a nových cestičiek sa uzavrel včera večer. Po 11000 kilometroch, 12 navštívených krajinách a šiestich týždňoch. Jeden múdry pedagóg mi povedal, že človek je fyzicky taký veľký, ako ďaleko dovidí. Ja sa práve prehŕňam stovkami fotiek a videami, upratujem denník a užívam si spomienky, cez ktoré som aj s ľuďmi, ktorých som stretol. Hľadal som pohľad na krajinu cez oči jej vlastných obyvateľov. To je hodnota, bez ktorej si nemôžeme vytvoriť aspoň povrchný názor na ich život. Úplne ideálny stav je schopnosť položiť si seriózne otázku, či by sme dokázali žiť ich život, alebo nie a prečo. Vďaka rozhodnutiu mojich spolupútnikov vrátiť sa predčasne domov som mal omnoho viac príležitostí stráviť čas s bežnými ľuďmi.
