Skoro by som na tento šibnutý príbeh z histórie zabudol, keby nebolo môjho jediného verného spolupútnika Miloša.
V 18. storočí žil v Rusku celkom úspešný chlap. Ešte úspešnejší sa stal po tom, ako sa cárovnej Kataríne II dostal pod sukňu. Volal sa Potemkin a najviac ho preslávil príbeh o ľsti. Pravdepodobne sa to nikdy nestalo.
Tento cvok mal na starosti oblasti severného pobrežia Čierneho mora. Bohužiaľ neprosperovali tak, ako si to cárovná priala. Aby na to neprišla ani ona ani zahraničná delegácia z Rakúsko-Uhorska, na poslednú chvíľu nechal postaviť drevené kulisy namiesto prosperujúcich miest kypiacich bohatstvom a blahobytom. Sedliakov najal ako štafážnikov a luxusne vyobliekal. Delegáciu úspešne previedol výstavnou skriňou cárstva a všetci boli šťastní.
V roku 2013 sme zbalili najnutnejšie veci a vydali sa objaviť všetky tváre Ruských kulís.
JAWA 350 perák z roku 1952+ ja
JAWA 350 z roku 1982+ Miloš
6000 kilometrov
Vlastnou cestou…
Už niekoľko dní sa zobúdzam so starým olejom za nechtami a benzínom v krvi namiesto adrenalínu. Je to súčasť prípravy na nastávajúcu zmenu životného štýlu. Budem spávať na zemi pod hviezdami, premočený dažďom a bičovaný vetrom. To všetko tisíce kilometrov od domova v neznámej krajine. Stovky hodín so svojimi myšlienkami zavretými v helme. Spoľahnúť sa budem môcť na 61 rokov starú motorku, skúsenosti a jedného kamaráta.
Z každej strany sa sype kritika na moju neposednú povahu. Život v jednej stope s historickým motocyklom je vášeň, ktorá sa u mňa nejakým prapodivným spôsobom prelína s neodolateľnou chuťou cestovať. Jedno aj druhé môžem prirovnať k závislosti.
Aký má pre mňa význam pevne spájať svoj život s rachotiacim ruchadlom, ktoré potrebuje každý deň pohladenie, aby sa vôbec uráčilo naštartovať? Je to intenzívnejší spôsob cestovania. Prekonávať prekážky v podobe technických porúch. Pasovať sa s nedokonalosťou starej techniky. Spoliehať sa na ňu ďaleko od domova, udržať ju v chode a hlavne, užívať si jazdu. Jazdenie potom nie je samozrejmosť. Je za odmenu.
Chcel by som tiež zbúrať niektoré mýty, ktoré bežne dnes medzi obmedzeným slovenským ľudom panujú na tému krajín za našou východnou hranicou. Aj ja som bol dávno na začiatku trocha ovplyvnený zdedenými predsudkami.
Najsmutnejšia reakcia na cestovanie, s akou som sa stretol tento rok, prišla po tom, ako som celkom skromne ale s nadšením povedal kamarátovi veteránistovi, čo chystám. Nevideli sme sa asi 8 rokov. Pýtal sa ma ako žijem. Ja mu vravím, že mám aktuálne plnú hlavu výletu do najbližších častí Ruska. Samozrejme na mojom historickom motocykli.
Jeho ironický pohľad s poznámkami o hlúposti a nezmyselnosti cesty do zaostalého Ruska bol najvyšším stupňom pohŕdania mojou radosťou z cestovania. Chcel som situáciu zachrániť a spýtal som sa, kde by sa išiel pozrieť on na mojom mieste. Neuvedomil som si, že nepozná ani mapu a reakcia bola ešte primitívnejšia. Bohužiaľ je to typický postoj ľudí, ktorí okolo nás smutne existujú v jednom kolobehu robotovania od ôsmej do šestnástej a čakajú na vlastnú smrť. V systéme, ktorému nerozumejú a predsa dokážu sami seba presvedčiť a tváriť sa, že sú spokojní. V postojoch prevzatých od im podobných sú priam primitívne negatívni a nič na svete ich nepresvedčí, že každý je strojcom vlastného šťastia. Ako si môže takýto nevzdelaný obmedzenec dovoliť šliapať po tradícii a inakosti východných národov? Bez slova som od neho odišiel za svojim ďalším snom…
Predýchal som reči ešte niekoľkých hlupákov a so starou partiou sme začali čmárať po mape. Michal pre pracovné povinnosti vypadol ako prvý. Ostal som ja, Miloš, Vlado a dva absolútne odlišné plány cesty. Prvý viedol na Nordkapp, druhý do Ruska. Tuším to bolo u Pročka na Haličskej motorkárni po prekonzumovanej noci, obrátení všetkých podnikov v Lučenci hore nohami, požiarnom poplachu v dome kultúry a pol hodine spánku. Tu sme sa zhodli, že dáme šancu Rusku. Celkom jednoduché. Pribudla poznámka v kalendári na dátume 23.8. Všetky ostatné políčka za týmto dátumom na najbližšie tri týždne ostali prázdne. Miloš je vo svojej práci celosvetovo nenahraditeľný a preto spracovať šéfa nebol problém. Ja som na tom veľmi podobne.
Tri týždne pred odjazdom začíname vybavovať víza. Milošova motorka sa rozhodla, že potrebuje zgenerálkovať prevodovku.
Do odjazdu ostáva 6 dní. Srdce Milošovej motorky je oddelené od zvyšku tela a roztrúsené po pracovnom stole v dielni.
Ja naopak neviem čo od nudy pri mojej bez údržbovej starej mašine. Stíham aj stretko Motorajďákov na Izre.
Pondelok– Väčšina bodov zo zoznamu nákupu a činností je označená fajkou
Streda večer– Tresol som si po prste 500 gramovým kladivom a tuším traumu na skelete. Prst má v oblasti nechtu dvojnásobnú hrúbku.
Štvrtok– Nadávam si do idiotov- prst bolí, ale musím vyzdvihnúť nové brašne od čalúnnika v Trnave. Navyše zisťujem, že mám prasknutú jednu špicu na zadnom kolese, tak to bleskovo prepletám.
Piatok– Plánovaný odjazd nestíhame. Milošova motorka nieje poskladaná ani o 16:00 a moja sa práve umýva.
Sobota– 10:00 konečne vyrážame!
Všetka žalúdočná nervozita s prvým odpalom motora začína ustupovať do končatín a zlepšuje náprah pri točení plynom. Pre bolesť prsta spojkujem malíčkom alebo poloautomatom. Je to tu! Opäť vo svojom vesmíre. Opäť na kolesách a nekonečné cesty pred nami. Ešte sa necítim celkom voľný, ale práve som sa vyslobodil zo zabehnutej schémy všedných dní. Vrátil sa mi život, ktorý dočasne skončil minulý rok po návrate z Krymu. Farebná čiara v mape sa konečne zhmotnila…
Zastavujeme sa v Liptovskom Hrádku. Marek Lesák tu prevádzkuje požičovňu motocyklov. Na jeho stránke som si všimol množstvo prepotrebných turistických doplnkov a padol mi do oka benzínový varič. Boli sme dohodnutí, že sa určite zastavím pred našim odjazdom a vyzdvihnem si ho. Už minulý rok pred výletom na Krym som o ňom sníval, ale ich ceny predstavovali pätinu rozpočtu na celý trip.
Náš deň končí u Vlada na Šírave. Pol deci, mapa, pivo a Vladov smutný výraz, pretože zajtra s nami nemôže pokračovať v ceste.
2. deň
Smäd po Ľvovskom porteri
Prekročenie ukrajinsko-slovenských hraníc po skúsenostiach z minulého roka nie je žiadny problém. Klasická otázka colníka je: Kam idete? S odpoveďou váham a varujem ho, že mi to zatiaľ nikto neuveril. Ako prípravu na psychický šok mu ukazujem nálepky z Moldavska a Krymu z minulého roka. Nepomohlo. Moskva a Petrohrad je celkom mimo pochopenia. S ironickým úsmevom nám praje šťastnú cestu.
Pokračujeme nanajvýš tradične.
Tradičná pumpa, cesta a kvalita asfaltu. Cesta číslo T0722 je v našich drahých mapách značená ako jeden z hlavných ťahov…. odbočku nebolo možné nájsť a keď prechádzame takmer cez dvory rodinných domov okolo maštalí, prepadávajú ma výbuchy smiechu. Domáci sú z nás v nechápavom údive. Sám pre seba si hovorím, aké je ľahké cestovať v čase. Už sme zase tam, kde pred rokom. Samozrejme všetko má svoje výhody. Blízky kontakt s prírodou a tradičnými dedinkami zabudnutými v horách nemáme každý deň. Koľko kameňov a výmoľov som chytil, toľko nádherných scenérií sa pred nami otvorilo.
Prvé náznaky asfaltu a stredová čiara nás neúprosne vedú k odbočke na Volovec. Blížime sa k legendárnemu stanovisku zbojných policajtov. Ostáva nám už len odbočiť na hlavnú cestu a strážna búdka je na dohľad. Uzatvárame stávku, aký priestupok asi spáchame. Po 100 metroch stojíme. Sú to presne tí istí ako minulý rok. Verdikt je porušenie prikázaného smeru. Oproti minulému roku pokročili chlapci v psychológii vypaľovania. Okamžite začínajú vypisovať nejaké hárky. Aj silné a veselé povahy, akými sme obdarení, ostávajú na pochybách. S úsmevom nám zabili cenu 670hr na hlavu. Situácia nám ale praje. Nemôžeme nespomenúť, že ideme do Moskvy. Páni nevedeli, či sa smiať, alebo plakať. Nakoniec odchádzame o 220hr za oboch ľahší.
Teraz nám už nič nestojí v priamej a veľmi kvalitnej ceste smerom na Ľvov a Kyjev. konečne môžeme jawkám naložiť, čo znesú a pri tom sa kocháme okolitou prírodou. V tejto časti Ukrajiny je to jedna z mála ciest ak nie jediná, kde nám nehrozia smrteľné výmole. V neskorších poobedňajších hodinách pohodlne vchádzame do Ľvova. Vedie nás hlavná širokánska cesta, ktorá sa v centre mesta rozbíja o monumentálny pamätník na dve menšie. Vo veľkých ukrajinských mestách majú na podobné mega stavby talent. U nás všetko zvyčajne zarastá machom. Okrem toho tu majú vojenskú akadémiu a po zbežnom prieskume usudzujeme, že sa cítime skoro ako v Brne. Aspoň centrum mesta je veľmi podobné. Moja temná stránka mi navráva, že by nebolo od veci zohnať v centre ubytko a poriadne to tu po našom preskúmať vo večerných hodinách. Nie sme na ceste ešte veľmi dlho a zdravý úsudok zatiaľ funguje u oboch. Máme predsavzatie, že nočný život len v hlavných mestách…
Je cca 20:30 miestneho času a pod predné kolesá nám padá neprekonateľná tma. Nachádzame malé rekreačné stredisko na okraji mesta. Je tu jazierko s piesočnatou plážou a strážna tetuška nám za 50hr na osobu ukazuje lukratívny flek pod slnečníkom. Pre nás miestečko ako stvorené. Motorky nám vraj bude strážiť celú noc. Z batožiny tasím nový benzínový varič od Mareka. Teším sa naň odkedy sme vyrazili. Začiatky sú ťažké, ale po zohriatí môže konkurovať raketovému motoru. A to nie len výkonom a veľkosťou plameňa, ale aj zvukovou kulisou. Strážna teta vystrelila z búdy ako blesk, lebo sa bála, že nám bude veľmi horúco. Upokojujem ju aj Miloša, nech sa mi nestarajú do varenia, že to mám pod kontrolou.
Dnes máme za sebou 310 kilometrov a jediné, čo ma mrzí je absencia Ľvovského porteru vo všetkých prevádzkach. Je to fajnové pivko, ktoré sme pravidelne chľastali v bufete na strojarine v Bratislave.
3. deň
Síce sme neznalí, ale máme šťastie, pretože hodnotné informácie si k nám vždy nájdu cestu
Ráno vstávame o 7:00, lebo o ôsmej sa otvára pláž. Ďaleko sme sa však nedostali. Pri balení som si všimol, že ten potvorský kýpeť, ktorý okrem iného nazývam bočným stojanom sa pod ťažkou váhou vzdáva funkcie. Samozrejme riešenia sypeme z rukáva, ale ani jedno nie je realizovateľné pod dve hodiny. Keď už konečne vypadneme smerom na Ternopil, zisťujem, že táto kvalita cesty mi už akosi nereže. Preprdená 60 ročná pena v mojom sedadle akoby ani nebola. Neviem obsedieť. Análny útok znášam ešte 100km a mám pocit, ako keby som mal na zadku ohromný otlak. Len sa modlím, aby sa to nestalo štandardom po zvyšok výletu. Presviedčam Miloša, aby sme sa vrátili na hlavný ťah. Po minuloročných obštrukciách so zváraním prednej vidlice nechcem ísť rýchlejšie ako 60. Vôbec si nestíham všímať okolie, lebo musím striehnuť na krvilačné výtlky.
Odbočujeme na cestu T1413 cez Sasiv a po pár kilometroch ma zaujal veľký autobus s hŕbou turistov okolo. Sliedim po ich bode záujmu a všímam si nejaký zámoček medzi stromami. Je to Podgoreckij zamok. Milošovi dávam dohodnutý signál, že to ideme preskúmať.
Z ničoho nič sa tu pred nami objavili stavby, ktoré by som na Ukrajine nečakal. Podľa zbežného pohľadu architekta sa jedná o cca 17. storočie. Do zámku nás nechcú pustiť, lebo má vstup rezervovaný veľká skupina turistov. Predavač suvenírov nám vysvetľuje, že časť Ukrajiny, ktorou prechádzame patrila do roku 1939 pod poľské územie približne od 14. storočia a táto obdivuhodná architektúra vznikla na podnet poľských panovníkov. Postupne nám všetky doterajšie situácie dávajú zmysel. Často sa nám stávalo, že nás mali miestni za Poliakov. Raz z toho v Lvove skoro bola hádka.
Síce sme neznalí, ale máme šťastie, pretože hodnotné informácie si k nám vždy nájdu cestu.
Opúšťame posledné náznaky zvlnenej krajiny a o chvíľu sa napájame na hlavnú cestu smer Kyjev. Okrem zastávky v Rivnom s príjemným obedom sa už skôr len presúvame, aby sme nakoniec zakotvili približne 250 kilometrov pred hlavným mestom. Nie sme nároční, vyberáme plácek v poli pri rybníčku, ale stany rozkladáme pre prípad avizovaného dažďa. Máme za sebou 300 kilometrov.
4. deň
Ozdoba verejnej chľastačky a obchodné styky s Turkmenistanom.
Do Kyjeva vyrážame okolo 8:00 a dnešných 250 kilometrov nemôže ubehnúť rýchlejšie. Okolitá krajina nás uzatvára medzi zmiešané borovicové a brezové lesy s čistinkami a výrazne piesočnatou pôdou. Dedinky akoby úplne zmizli a upozorňujú nás na ne len smerové tabule. Nedá nám to pokoj a ideme jednu z nich preskúmať. Obávame sa, aby sme niečo zaujímavé neprepásli. Zisťujem počet obyvateľov 5 a koniec dediny v poli.
Pred 14:00 nás zhltne dopravná špička v hlavnom meste. Prúd áut nás unáša do centra a prechádzame niekoľkými námestiami, ktoré pulzujú životom. Zastavujeme a pýtame sa okoloidúcich na možnosť lacného ubytovania. Veľmi nápomocní sú predavači suvenírov, ktorí sa ponúkli, že nám postrážia stroje. Chodíme od hotela k hotelu, ale ceny sa pohybujú od 40 eur na osobu a noc s raňajkami a parkovaním. Prejavuje sa naša nepripravenosť. Načo by sme si dopredu hľadali ubytovanie… veď zoženieme na mieste.
Upachtení končíme v Hoteli Expres v samom bruchu mesta. Trocha ma zarazila otázka recepčnej, či si prajeme izbu so sprchou. Nečakal som, že v trojhviezdnom hoteli majú izby bez sprchy. Dostali sme izbu na 15. podlaží. Výhľad je OK. Pri praní ponožiek slopeme Milošovu domácu a prebúdzame nočné zvery v nás zakliate. Ostáva ešte ponížiť náš cestovateľský vzhľad na bežného človeka za pomoci sprchy a voňačiek. A efekt? Idem si tak nenápadne z motorky zobrať ešte nejakú batožinu a pri návrate ma recepčná stopne, že kam idem. Ja: Do svojej izby, veď pred hodinou ste ma ubytovali. Chuderka ma nespoznala.
Vysmädlo nám, tak sa poberáme do ulíc. Najlepšie bude smerom k veľkej koncentrácii ľudí. Je utorok a mám malú obavu, že nám všetko zavrú o desiatej, ako sme z domova zvyknutí. Máme šťastie a nič podobné nehrozí. Len otázka na našu poľskú národnosť nás neustále prenasleduje a máme čo robiť, aby sme menej vzdelaných presvedčili, že už dávno nie sme ani len Čechoslováci. A keď ani v bare s názvom Porter nenachádzame vytúžený Ľvovský porter, ale len otázku či sme Poliaci, poberieme sa.
Miloš by už aj išiel na hotel, ale ja som nezastaviteľný. V diaľke osvetľuje tmavú, skoro rannú ulicu nenápadný sliepňajúci nápis, ako nekrológ za dnešným večerom. Miloša úspešne presviedčam, že nemôže byť nič lepšie ako kapurkový v neznámom podniku. Cez biedne dvere vpadneme do obrovského sveta podzemnej zábavy. Mám talent na stretnutia. Ani neviem ako, ale už sedíme za stolom s partiou Turkmencov. Vodka sa leje potokom, boh nevie, kto platí. Nič nezajedáme, ale rovno prekladáme vodnou fajkou. Po pár kolách sme tradične korunovaní za ozdobu dnešnej chľastačky.
5. deň
Černobyľ
Po včerajšej noci nám ráno zaberá celé doobedie. V peňaženke chýba v prepočte asi 50eur. Na telefóne svieti esemeska s mailovým kontaktom v azbuke. Pri skladaní puzzle zo spomienok sa rehoceme ako kone a takmer sa nestíhame odubytovať do 12:00. Raňajky sme nestihli.
Za každú cenu chcem ísť pozrieť Černobyľ. Je to len nejakých 120 kilometrov. Nemáme ale dopredu zaplatené vstupné, takže zase len na blink. Prechádzame cez Ivankiv a Oranoe. Sú tu úzke vidiecke cestičky s minimálnou premávkou a celkom kvalitné. Obklopujú nás husté borovicové a brezové lesy, sem tam sa mihnú zdobené vymaľované dreveničky. Odrazu sa pred nami objaví rampa. Suverénne zastavujem pred ňou a naznačujem, aby ju zdvihli, že chceme prejsť. Bohužiaľ strážnici nie sú žiadni lafovia a pýtajú povolenie. Snažíme sa dohodnúť na neoficiálnom vstupnom tak za 200 euro na dvoch. Sú však neodbytní a trvajú na svojich 300 na osobu. Tadiaľto cesta pre nás nevedie. Útočím ešte troška na Milošove svedomie. Presviedčam ho, aby sme išli cez plot. Zjavne sa oň nikto nestará a nebol by to žiadny problém. Škoda, že sme sa nespýtali na pokutu za porušenie zákazu vstupu. Ak by to bolo menej ako 300 na osobu, prečo nie. Ide predsa o zážitky nie o peniaze. Neostáva iné, ako sa pobrať späť smerom do Kyjeva.
Dnešok je zvláštny necestovateľský. Čosi sme pojazdili, skoro nič nevideli a po tme máme problém nájsť improvizované spanie za Kyjevom. Vyhráva nakoniec borovicová hora rastúca z piesku kúsok od hlavnej cesty. Zaspávame pod širákom