Keď sa človek začne venovať niečomu, čo ho skutočne baví, stane sa to celým jeho svetom. Postupne ho to pohltí a nakoniec tomu prispôsobí aj svoje plány. Samozrejme si to vyžaduje štipku tvrdohlavosti a hlavne vytrvať a ,,nezísť z cesty,, . Nakoniec sa to musí podariť!

Mám kamaráta Miloša z Nimnice. Obidvaja sme postupne dospeli k tomu, že svet za východnou hranicou Slovenska nás priťahuje viac ako všetko ostatné. Veľmi radi by sme si pozreli Ukrajinu. Názory ľudí na túto krajinu sa rôznia a my chceme zistiť, kde je pravda. Najskôr sme si povedali, že budeme radi, keď uvidíme Odesu, pobrežie Čierneho mora a možno rumunskú Constantu. Človek je tvor večne nespokojný a rád špekuluje. Keď už budeme v Odese, je hlúposť nezájsť na Krym. Veď je to na skok. Samozrejme všetko má svoje obmedzenia. Väčšina ľudí rieši a časom možno vyrieši hlavné dve. Sú to čas a financie.

My sme ale iní. Obrazne povedané: Rozdiel je v tom, čo máme medzi nohami.

Tento rok uplynulo 60 rokov odkedy opustila moja motorka továreň v Týnci nad Sázavou. Prežila troch majiteľov, jeden politický režim a prelom tisícročia. V roku 2009 začal jej vzostup z popola a každý rok spolu najazdíme tisíce kilometrov. Milošova mašinka je presne o 30 rokov mladšia.

Niekto by povedal, že je to riadna odvaha jazdiť na tak starých motorkách dlhé trasy. Naša obrovská výhoda je v tom, že svoje stroje dokonale poznáme do najposlednejšieho šróbika. Vďaka tomu dokážeme vyriešiť absolútne každý technický problém bez výnimky.

A čo nás čaká na výlete? Moje príslovie je: ,,Človek mieni, Jawa mení,, takže pri plánovaní trasy a počtu kilometrov sme opatrní. Začíname na čísle 4700. To je akurát na menší výlet… Len s Krymom sme boli ešte mesiac pred odjazdom na vážkach. Tri týždne pred plánovaným odjazdom sa stretávame s Vladom z Košíc a definitívne sa dohadujeme, že aj Krym si pozrieme.

Zoznam vecí, ktoré treba zariadiť, vybaviť a kúpiť má v pondelok rozsah tri strany a v stredu to je už päť strán. Vo všeobecnosti je platné pravidlo (hlavne medzi architektmi), že v poslednú noc pred deadlinom toho stihnem viac ako za týždeň. Držím sa toho a ono to akosi vychádza. Nevýhodou ale je, že človek musí robiť kompromisy a nakoniec ľahko zabudne napríklad aj otvárak na konzervy.

1.deň: TransSlovakia

Je ráno, 18. Augusta 2012. Vstávam skoro. Ponáhľam sa ešte zľahka umyť stroj. Technicky má pred sebou pol bežnej sezóny a neprestajnej jazdy, a musím mu to dopriať. Po telefóne zisťujem, že Miloš o 8:40 ešte stále zápasí s batožinou a zhutňuje ju. Okolo 9:30 sa stretávame na čerpačke, konečne nasadáme a štartujeme. Dnes je v pláne tranzit Slovenskom až na Šíravu. Trasu severných hlavných ťahov poznáme naspamäť, ale tradične sa vyhýbame diaľnici. Púchov, Považská a Žilina rad za radom miznú v späťáku. Pekné Slovensko sme si veľmi neužili. Prechádzame ním automaticky a bez povšimnutia. Naše sny čakajú na splnenie omnoho východnejšie.

Okolo 17:30 prichádzame do centra diania motozrazu sveta motocyklov. Sme len pocestní a do bujarej zábavy sa nehodláme zapájať. Večer sa stretávame s Vladom a konečne spoznávame osobne aj Michala z Prahy. Do teraz si neviem presne ani len predstaviť, čo si Michal asi pomyslel, keď videl, na čom sa zajtra chystáme vyraziť. Pri plne vybavených a naložených BMWčkach vyzerajú naše stroje akosi chudokrvne a podvyživene.

2.deň

Vstávam ako prvý. Nedá mi spať strach o Vladov život. Jeho spôsob dýchania v spánku mi pripomína vorvaňa. Nadýchne a vydýchne raz, potom 40 sekúnd nič, až mám nutkanie zavolať záchranku. Zrazu hromový rachot a chrapot, že sa trasie sklenená výplň vo dverách. A takto sa to opakuje dookola. Z mŕtvych vstáva ako druhý Miloš. Do hodiny je celá partia na nohách a po nabalení batožiny aj na motorkách.

Prechádzame cez hraničný prechod Ubľa. Nejakým zázrakom sme práve vystihli správny čas, a pred nami je len jedno auto. Za pár minút máme za zadkom asi 10 utečencov bažiacich po lacnom benzíne. Z pohraničnej kontroly som trocha nervózny. Vzácny papierik s nejakou pečiatkou, ktorú mi dali pri prvej rampe musím odovzdať pri druhej. V strese ho odkladám, ale za 5 minút neviem kde. Všetko prehľadávam a nervačím. Ďalšia kríza je moje výrobné číslo. Aby bolo dobre čitateľné, musel by som povoliť nádrž a podvihnúť ju, ale to už na pohraničiara len točím hlavou, že ,,no way,, a on na mňa go away!

Vedúcim konvoja je Vlado, pretože už má aké-také skúsenosti s touto krajinou. Azbuku síce mám našprtanú, ale nestíham čítať názvy miest do konca. A zisťujem, že nie som sám. Prvé metre smerujú na čerpaciu stanicu. Majú tu veľmi vtipný vynález. Je to úzky nájazd z dreva pri každom stojane, na ktorý podľa Vladových slov auto nacúva, aby bolo v šikmej polohe. Tým pádom sa mu zmestí do nádrže o pár poldecákov lacného paliva viac. Dohadujeme sa, že chceme vidieť aj niečo z tunajších Karpát. S plnou mierime na Volovec.

Po prvých kilometroch som v celkovom šoku. Mám pocit, že každú chvíľu vytrasiem na cestu svoje obličky. Cesty sú o niečo horšie, ako som očakával. Ráno sme si povedali, že tempom 80-90km/h nič nepokazíme a prejdeme trasu, ktorú chceme. Tempo držíme, ale cítim, že pre moju motorku to nie je zrovna najlepšie. Vnímam všetky sprievodné zvuky rámu a predpotopného odpruženia a pri bezhlavých prejazdoch výmoľmi hlbokými aj 20 centimetrov sa občas vznášam nad sedadlom.

Moja motorka má vôbec prvé odpruženie zadného kolesa, ktoré uzrelo svetlo sveta na civilnom motocykli. Predná teleskopická vidlica bola v roku 1946, keď sa môj model začal sériovo vyrábať, tiež veľká novinka. Tieto komponenty mám v perfektnom stave, ale aj tak vydávajú riadny heavy metal. 10 kilometrov pred Volovcom si to vyberá svoju daň.

Chalani ťahajú vpred a ja musím rázne zastaviť. Mám pocit, akoby som mal defekt na zadnom kolese, pretože mi prejazd po nejakej jame vyrazil vodítko zadného tlmiča. Neveril som vlastným očiam, že sa niečo také môže stať. Je to nemožné. Keby som pokračoval v jazde, buď by mi praskol rám, alebo by som zlomil osku zadného kolesa, lebo teraz držala len na jednom tlmiči. Po telefóne oznamujem technickú pauzu 30 minút. Kým sa s tým babrem, Miloš sa vracia. Prišiel mi oznámiť, že sa ma chystajú skásnuť policajti o pár metrov ďalej. Chalanom už prevetrali peňaženky.

Pre tieto prípady mám dve peňaženky. Jednu tajnú, napchatú peniazmi a druhú plnú mincí, bločkov a nepodstatných dokladov. Motorku opäť uvádzam do pohybu a už sa usmievam na muža zákona. V strážnej búdke vysvetľujem, že som študent a že som všetky peniaze utratil za benzín. Naordinovali mi 100 dolárovú pokutu, ale po krátkej debate sa mi ju darí okresať na 7 dolárov.

Do teraz som si poriadne nestíhal všímať zaujímavé scenérie a pekné prírodné prostredie. Životu nebezpečné jamy a neprimeraná rýchlosť ma o to pripravila. Uvedomujem si, že nemá zmysel ďalej pokračovať takýmto tempom a začínam sa zžívať s prostredím. Volím rýchlosť 60- 75 km/h, konečne cestujem a začínam si to užívať.

Je nedeľa a v každej obci bez rozdielu vo veľkosti vládne priateľská pohoda. Mladí aj starší posedávajú pred domami a občas mám pocit, akoby na nás čakali aby nám mohli zakývať. Vyparádené dievušky sa prechádzajú hore dole a priebežne ich zdravíme. Ony samozrejme pozdrav opätujú. Obzerať za nimi sa ale veľmi nevypláca, pretože to má najčastejšie za následok vpálenie do poriadnej jamy. Miestami by mohli byť umiestnené dopravné značky s obmedzenou rýchlosťou z dôvodu pohybu pekných žien. Problém by to vyriešilo typickým ukrajinským spôsobom.

Okrem pekných žien nám cestu spestruje aj dobytok všetkého druhu. Zvieratká sa voľne pasú a prechádzajú po cestách a dedinách. Občas treba spomaliť. Kravy sú už vycvičené a keď vidia, že sa blíži motorka, ostanú nehybne stáť a čakajú, kým prehrmí okolo. Popri štvrtom stáde už plynule prechádzame bez stresu a strachu zo špicatých rohov a tvrdých kopýt.

Miesto nocľahu sme stanovili v Solotvyne. Poberáme sa smerom na juh po najhorších cestách, aké sme dnes zažili. Asfalt miestami na niekoľko sto metrových úsekoch nahradili štrkom, z ktorého sa neuveriteľne práši. V tejto situácii úplne zaostávam za karavánou. Hltám prach a pomaly, cca 30 km/h zdolávam ohromné výmole. Myslíme už len na to, kedy konečne budeme v Bushtyne. Odtiaľ vedie priamy hlavný ťah na Solotvyne. Začína sa stmievať a konečne naše kolesá pociťujú normálny asfalt. Do Solotvyne prichádzame až za tmy.

Nachádzajú sa tu soľné bane. Vyteká z nich voda a vytvára drobné kaskádovité tajchy. Vďaka jazierkam s veľmi slanou vodou tu vzniklo menšie letovisko. Samozrejme všetko v rámci tunajších zvyklostí a možností. To znamená zanedbané cesty, stánky stojace silou vôle a absencia ohromných reklamných tabúl a pútačov oznamujúcich niečo výnimočné. Ubytovanie vďaka Vladovým skúsenostiam nachádzame hneď. Vlado si kvôli svojmu spánku na vorvaňa zobral samostatnú izbu a cena je priaznivých 75hr na osobu. Mašiny sú v stráženom dvore a navyše máme priamy prístup k slanej vode. Voda je taká presýtená soľou, že nadnáša ako Mŕtve more. Na nafukovačkách veľa nezarobia.

Dnešných 250 km som v poznámkach nazval Boj o Solotvyne.

3.deň

Ráno je zarosené a o 8:00 vyrážame. Včera bol vedúcim zájazdu Vlado, dnes som to ja. Ako vedúci potrebujem vhodne umiestniť navigačné zariadenie v podobe útržku papiera, na ktorom mám popísané orientačné body z mapy. Ideálnym miestom je voľný priestor na nádrži pod spínacou skrinkou. Toto riešenie sa osvedčilo do konca výletu.

Prvé kilometre cez Rakhiv, Kolomyu a Chernivsi ubiehajú bleskovo. Krajina sa už začína podobať na tú bájnu rovnú dosku, o ktorej nám Vlado pred odjazdom rozprával. To je pre staršie dámy ideálne. Prechádzame kúsok od moldavských hraníc a opäť sa ozýva ľudská nespokojnosť s predurčeným plánom. Čo keby sme prešli cez Moldavsko? Nikto z nás v tejto krajine nikdy nebol, a bola by škoda nevyužiť príležitosť.

Prichádzame na hranicu neďaleko moldavského mestečka Criva. Kontrola na hranici je rýchla, ale v meste Lipcani nás dobieha tma. Neostáva nám nič iné len nájsť vhodné nocľažisko niekde medzi stromami. Taxikár nás posiela smerom na Siraulti. Cesta je nebezpečná, vlečiem sa 40kou, chalani sú z toho na nervy. Pri nízkych otáčkach nestíha moje slabučké dynamo ťahať plné svetlá a k tomu brzdové svetlo, ktoré svieti skoro nonstop.

Naše trápenie zrazu preruší nablískaný zelený GAZ. Razantne nás predbehol, skoro nás odfúklo, a šmykom pred nami brzdí. Spočiatku nevieme, čo si máme myslieť. Policajti? Vojaci? Vyskočí chalan, policajt to nie je. Čo asi od nás môžu chcieť? Pozerá na Bawory a jeho prvá otázka je: ,,Koľko to stojí?,, Vlado koktá niečo o 4000euro. Trocha mi odľahlo. Som s mojou staručkou jawkou mimo hru. Miloš je na tom rovnako. No a Michal radšej ani necekne. Chlácholíme ich, že sme turisti a potrebovali by sme niekde prespať. Oni, že nie je problém, aby sme ich nasledovali. Michalovi sa to zdá nanajvýš podozrivé a najradšej by sa otočil späť na hranice.

Nevadí! Sme chlapi. Sme štyria. Ja mám švajčiarsky nožík, Miloš veľký kuchynský, Vlado hmotnosť a Michal rýchle nohy. O.K. ideme za nimi.

Z cesty zrazu prudko schádzame do poľa, potom pomedzi stromy, lesom na nejakú čistinku. ,,Tu sa chalani môžete zložiť,, hovorí vodič Gazu. Driftom otáča auto a mizne medzi stromami.

Ešte chvíľu nevieme, čo si máme myslieť a pomaly rozbaľujeme táborisko. Zrejme sa na toto miesto chodieva často chľastať. Svedčia o tom prázdne fľaše a obaly od všetkého možného. Po zapálení ohňa sa cítime hneď istejšie. Začíname opekať, keď zrazu vidíme prichádzať dve autá. Hovorím si: ,,a je po nás!,, Chalani tiež nepôsobia najšťastnejšie. Ale trvá to len do chvíle, kým nevystúpia štyria borci. Na tvárach úsmevy a plné ruky fliaš a rôznych dobrôt.

Vodič Gazu je Dmitrij, miestny pohraničník. Má niečo okolo 30 rokov a mladú rodinu. Hovorí, že aj on je motorkár a hrdí sa tetovaním na pravom ramene. Vysvetľuje nám symboliku piestov prepletených nápisom Live to ride. Jeho kolega nám rozpráva, že väčšinu roka trávi vo Francúzsku ako robotník. Vysvetľuje, aké náročné je prežitie v Moldavsku. Platy sú mizerné a preto dve tretiny obyvateľov odchádzajú do zahraničia. Zostávajúca tretina je zložená väčšinou z roľníkov, ktorí sú príliš naviazaní na svoju pôdu a zvieratá. Od Dmitriho sa dozvedáme zaujímavé podrobnosti o jeho práci. Zaráža nás, že má zakázané viesť si na internete akékoľvek profily s menom. To znamená, že nemá ani vlastný mail. Milošovi dáva svoje telefónne číslo a hovorí, že v prípade problémov na hraniciach mu máme zavolať.

Pýtame sa ho aj na legendárne Podnestersko opradené mýtmi. Upokojuje nás a hovorí, že cestou, ktorú sme si vybrali určite nebudú problémy. O niečo neskôr sa partia rozrastá aj o miestneho lesníka. Tvári sa trochu kyslo a so založenými rukami a kamenným výrazom v tvári pôsobí medzi našimi príjemnými hostiteľmi ako veľká autorita. Chce sa uistiť, že po sebe nenecháme bordel, ako sa zjavne dosť často stáva.

Keď dnes Dmitrij hovoril o smiešnych platoch, ktoré u nich majú strážcovia hraníc a zákona, spomenul som si aj na zakarpatských policajtov. Vtedy som si uvedomil, že im včerajšiu pokutu ani nevyčítam. Určite majú svoje rodiny a postarať sa o živobytie majú ťažké. Nás pár chechtákov nezabilo a im hádam pomôžu. Myslím si, že na ich mieste s ich obmedzenými možnosťami, by každý robil to isté. Od domácich pokuty nevyberajú a turisti keď majú na to, aby sa v ich peknej krajine špacírovali, nech si aspoň trochu priplatia.

Medzi rečou popíjame fajnové domáce víno. Pripomína mi vzdialene Kagor, len nie je také sladké. Doniesli aj vynikajúci domáci syr a údenú rybu. Dmitriho ponúkame Milošovou domovinou. Fľašu vody na zapitie, hrdo odmieta. Hovorím mu, že robí chybu. Lupne si jeden a keď vidím ako lapá po dychu, podávam mu vodu znova. Druhý krát ňou nepohrdol.

Zaujímavá vec je, že chlapi majú akosi zakotvené v kultúre pitia výhradne používať poháre. Keď sa aj pohár rozbil, radšej pili dvaja z jedného, ako by mal niekto piť z fľaše. Rovnako je zaužívané vždy si na niečo pripiť.

Večer sa schýlil ku koncu, hostitelia sa vytrácajú a my ideme tiež spať. Dnes sa chystám prvý krát spať pod holým nebom bez stanu. Ešte chvíľu pozerám na jasnú oblohu. Dnes je skutočne o čom premýšľať. Nádielka kilometrov nebola boh vie aká, ale záver dňa nemohol byť lepší. Nie pre to, že sme sa zadarmo nažrali a napili. Uvedomujem si, že u nás doma by sa nám takéto niečo nemohlo stať. Sme hlúpa sebecká kultúra, ktorá by ťažko ponúkla nocľah a pohostenie z mála a úplne cudzím ľuďom. Radšej nikomu nič a ak náhodou utrúsime so zazeraním nejakú almužnu, ktorú nazývame ,,dobrým skutkom,, čakáme na revanš. Všetci sme takí, aj ja a toto bolo ponaučenie. Dúfam, že keď príde správna chvíľa, zachovám sa ako naši moldavskí kamaráti.

4. deň

O piatej ráno ma budí štekajúca líška. Vlado jej vorvaňuje do taktu a je celkom kosa. Varíme kávičku a popri úvahách nad včerajším večerom sa poberáme zbierať odpadky, ako sme sľúbili. Radi by sme sa odvďačili milým Moldavcom a ako jedinú možnosť vidíme vyzbieranie aj odpadkov, ktoré tu ostali po našich predchodcoch. Ja Vlado a Miloš sme celí žhaví založiť oheň a smeti po slovensky spopolniť. Michal ale rázne protestuje a hovorí, že ich radšej odvezie na nejakú pumpu a starostlivo vyhodí do smetiaka. My barbari ho uisťujeme, že kremácia ich neminie..

Prvé kilometre sú estetickým zážitkom. Motáme sa tesne popri hranici s Rumunskom smerom na Edinet. Ohromne zvlnená krajina, sem-tam nejaký strom a kratučká trávička. Ešte presne nechápem, prečo je terén taký uhladený. Presúvame sa ďalej a všetko mi postupne začína dochádzať. Krajina funguje na úrovni poľnohospodárstva omnoho starostlivejšie ako Ukrajina. Každý kúsoček pozemku je efektívne využitý. Pestuje sa obilie a kukurica a ak sa niekde nedá pestovať, je tam Priviazané nejaké zviera žerúce trávu. Priviazané s veľkým P, pretože v celom Moldavsku nestretávame voľne sa pohybujúci dobytok, ako bolo zvykom na Ukrajine. Výraznými prvkami v dedinách sú aj zastrešené studne. Väčšinou sú prístupné od cesty, takže ich môžu využívať všetci. Takýmito dedinkami sú napríklad Pererita, Lopatnic a Fetesti a postupne nimi prechádzame až do Edinet. Odtiaľto vedie priamy ťah do hlavného mesta.

Moldavci sa snažia udržiavať hlavné ťahy v čo najlepšom stave a mnohé cesty stavajú nanovo. Na viacerých úsekoch smerom na Kišinev je asfalt sfrézovaný a na iných miestach je už položený úplne nový. Navyše uplatňujú vtipné riešenie cestných pruhov. Pre autá sú vyhradené dva a dva pruhy v každom smere a krajnice spravili širšie, aby sa po nich mohli veselo preháňať konské povozy. Dá sa teda hovoriť o dva a pol prúdovke v každom smere. Tento stav výrazne prispieva k rýchlosti nášho presunu. Bohužiaľ je to len presun, pretože máme pocit, že cesty sú rovné priamky.

Počas jednej pauzy pri čerpacej stanici, sa pri nás zastavuje starý pán. Je to od prvého pohľadu obyčajný človek, najpravdepodobnejšie roľník. Zaujali sme ho, a tak sa pýta odkiaľ a kam ideme. Pozoruje mašiny a pýta sa, koľko také niečo asi stojí. Ale najzaujímavejšia bola jeho otázka, že koľko nám platia za túto prácu. Chvíľu nám trvá to pochopiť, ale on zrejme do dnes nepochopil, ako je možné, že sa vozíme len tak pre potešenie. Nedokázal vstrebať, že sme ochotní zaplatiť x peňazí za vybavenie a potom ho bez úžitku používať na bohapusté jazdenie. Je pre nás zarážajúce, akí sú miestni ľudia poznačení hospodárskou situáciou a navyknutí premýšľať prakticky. Nemôžu si dovoliť ani len uvažovať nad úletmi, aké sú pre nás bežné, pretože je to pre nich plytvanie zdrojmi nutnými pre prežitie. Pánko nám poprial šťastnú cestu a mlčky s nepochopením odišiel svojou cestou. Ako mi neskôr Vlado povedal, nebol som jediný, kto o tomto zážitku ešte pár nasledujúcich kilometrov dumal.

Rozptýlenie nám priniesol neplánovaný bod dnešného programu. Za mestom Orhei smerom na podnesterské Dubasari pri prekonávaní prašnej a kamenistej cesty pozorujeme hlboké údolie po ľavej strane. Najskôr sa nám zdá, že je to povrchová baňa. Vlado ju pozoruje cez zoom na foťáku, ale nevie to identifikovať. Našťastie okolo nás prechádza tetuška a vysvetľuje, že je tam nejaký monastyr/chrám. Keď už sme tu, pozrieme sa zblízka. Nachádzame sa pri Butuceni. V skutku jedinečné miesto pre stavbu kostola. Rieka Raut sa tu stáročia kľukatí a zarezáva do vápencového podložia. Vznikol kaňon a v jeho strede samostatne stojace skalisko z pevnejšej horniny. Na vrchole skaliska je postavený chrám, ktorý do diaľky odráža slnečné lúče svojimi cibuľovitými strechami vežičiek.

Chrám je v rekonštrukcii a kúsok od neho stojí veža s podzemným labyrintom. Vo vápenci je vytesaná spleť podzemných chodieb, kde žili mnísi. Jeden z ich nasledovníkov tieto podzemné priestory aj dnes stráži. Vstup má určité obmedzenia. Všetky ženy musia mať pokrývku hlavy – musia mať zakryté vlasy. Je sem zakázaný vstup v kraťasoch a tričku a môj hlučný prejav musím tiež zmierniť.

Aj dedinka pod chrámom stojí za návštevu. Funguje zrejme ako živý skanzen. Ľudia tu normálne žijú, ale chalúpky zachovávajú v pôvodnom stave. Niečo podobné ako Vlkolínec, len farebne omnoho pestrejšie.

Vraciame sa naspäť na kamenistú cestu a smerujeme na Dubasari. Tešíme sa na Podnestersko. Tešíme sa na to, ako možno vyvrátime negatívne tvrdenia. Táto autonómia je odrezaná od zvyšku Moldavska riekou Dnester. Pri prechode cez most ponad rieku nás víta monumentálny plne funkčný tank a opakuje sa tradičný proces s podávaním a odovzdávaním lístočkov s pečiatkami. Na poslednom checkpointe nám dávajú vyplniť obsiahle colné prehlásenie. Je to pre nás španielska dedina. Nebyť motorkára, ktorý smerujúceho na zraz do Moldavska, zastihnú nás pri vypisovaní Vianoce. Všetkým nám pomáha s vyplnením potrebných údajov.

Veľmi podstatný v celej situácii je fakt, že podnesterská autonómia žije v komunizme. Niečo ako Kuba. Vo vlajke majú kosák a kladivo a bazírujú na pravidlách, ktoré zrejme platili v bývalom sovietskom zväze. Pohraničníci opäť obzerajú veterány len jeden znie dosť nepríjemne, keď zisťuje, že nevieme dobre po rusky. Hovorí niečo v zmysle ,,čo tu vôbec chceme, keď ani po rusky nevieme,, a tak ďalej. Najhoršie je, že sa z neho po chvíli vykľul človek číslo jeden. Postupne po jednom musíme ísť k nemu do kancelárie. Slamky si neťaháme. Vieme, že Miloš je najlepší obetný baran a ide ako prvý. Sme z toho dosť nervózni. Všetci okolo nás cez hranicu bez problémov prechádzajú, len Miloš je v tom kancli už asi 30 minút. Sem tam sa ozve podivné buchnutie cez otvorené okno. Vtipkujeme, že to práve Miloš dostal po hlave hrubým ruským slovníkom…

Nakoniec vyšiel. Živý a zdravý. Nič zlé mu nerobili, len musel čakať na zdĺhavé vyplnenie dokumentov pohraničníkom č. 1, keďže Milošova azbuka pokrivkáva a sám by to nezvládol. Situácia sa opakuje ešte trikrát. Našou povinnosťou je prefrčať 20 kilometrov širokým štátikom do 24:00. Teraz je cca 21:00 a určite to nechceme zmeškať. Byrokracia nás pripravila o dve hodiny a posledné lúče slnka. Parádne sa nám zotmelo. Cesta je nepríjemná, plná priečnych hrbov, ktoré spĺňajú parametre bežného retardéra a náhodne sa opakujú. K tomu mi nestíha dynamo na plných svetlách tak spomínam všetkých svätých. Prečo sme nepožiadali o dlhší pobyt? Vlado ide tesne vedľa mňa a svieti mi na cestu. Akosi to dokopeme na ukrajinskú hranicu. Aby toho nebolo málo, ešte mi pred kontrolnou búdou rupne spojkové lanko. Motorku musím tlačiť cez pol hraničného prechodu ako blbec. Všetci sa smejú a ja zúrim…

Končíme v Krasni Okny. Nocľah sme našli v miestnej reštaurácii. Možno aj vďaka našim veteránom, ktoré pútajú pozornosť celého osadenstva podniku. Máme milú obsluhu. Dievčina si dohaduje s Michalom ranné prevezenie. Pochopil som to asi tak, že môžeme prespať na dvore za reštikou, ak ju prevezie na baworovi.

Najlepšie zážitky prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť fixný plán. Vďaka odchýlke od stanoveného kurzu sme mali možnosť aspoň zľahka spoznať Moldavsko a zdolať obávané Podnestersko. Dnes sa opäť zobúdzame na ukrajinskej hline a ťaháme ďalej…

Z Krasni Okny zrejme vedú všetky cesty do Odesy. Podľa kvality ciest presne vieme, že sme znova na Ukrajine. Jazda je zábava a kľučkovanie pomedzi výtlky v asfalte v 90 kilometrovej rýchlosti je lepšie ako ranná káva. Miestami sú výmole hlboké po koleno.

Do Odesy prichádzame okolo 14:00 a pohlcuje nás dopravná špička. Chceme sa dostať do prístavu. Pýtame sa okoloidúcich na centrum a oni len vypliešťajú oči. Veď ste v centre. My hlúpučkí Slováci sme zvyknutí na tradičné európske mestá a slovenské veľkodediny. Pre bežné európske mestá akejkoľvek veľkosti je typické historické jadro, okolo ktorého sa neskôr mesto rozrastalo. V Odese nič také neexistuje. Mesto je pomerne mladé, len 200 rokov a členia ho skôr podľa prístavov – nákladný rôznych druhov, osobný a tak podobne. Premávka je extrémne hustá, ale vodiči sú ohľaduplní. Keď vidia, že máme možnosť dostať sa dopredu, tak nás púšťajú. Využívam obratnosť môjho stroja a kolegom miznem medzi autami. Ešte nejakú hodinku blúdime, kým sa nám podarí dostať do osobného prístavu. Je ich tu niekoľko. Panoráma je impozantná. Spleť funkčnej ocele trčí vysoko nad vodu v podobe žeriavov a lodí. Práve zapadá slnko a všetko sfarbuje do oranžova.

Trochu začíname mať obavy, kde budeme spať. Pýtame sa očumovačov našich veteránov, či náhodou nevedia o nejakom lacnom ubytku v ,,centre,,. Nakoniec sa Miloš dáva do reči s motorkárom, ktorý rieši rovnaký problém ako my. Obvoláva zopár známych. Na štvrtý pokus to vyšlo a tak ho nasledujeme. Medzitým sa úplne zotmelo. Premávka je náročná, ale snažíme sa držať za každú cenu spolu. Nakoniec prichádzame pred bránu nejakého zariadenia, ktoré vyzerá ako škola. Vlado nedôverčivo poznamenáva, že to asi bude psychiatria. Našťastie je to len novodobý pioniersky tábor.

Dohadujeme sa na cene 100hr na osobu a dostávame izbu. Po chvíli zisťujeme, že je kľúčik zlomený v zámku. Voláme o pomoc. Prichádza pán údržbár s metrovým pajsrom v ruke. Zámok ani zárubňa nemali šancu… Aj takto sa riešia problémy na Ukrajine. Chvíľu nám ešte zaberie rozchodiť svetlo v izbe a sprchu, ktorá tečie odvšadiaľ, len nie z ružice. Znie to strašne, ale vyzerá to tu celkom pekne. Je to len zanedbané a keď sa vyskytne nejaký problém, nikto nemá vôľu riešiť ho logicky, ale silou. Keď je všetko na svojom mieste, neváhame a ideme sa okúpať do mora. Je noc a piesočnatá pláž je úplne prázdna. Pre Miloša je to prvý kontakt s morom v doterajšom živote a vytešuje sa ako malé decko, keď zistil, že voda je skutočne slaná. Aj napriek blízkosti veľkých prístavov je voda priezračná a bez váhania si ideme zaplávať.

Podľa prvotného plánu tohto výletu z jesene minulého roka sme dosiahli hlavnú métu pôvodnej trasy. Ako tu tak sedím v slanej vode, vybavujem si každý moment a každý kilometer, ktorý sprevádzal cestu sem. Sme tu! A kde sú všetci tí skeptici, ktorí sa pri našich plánoch a strojoch usmievali popod fúzy a vypúšťali trápne poznámky? Asi práve kvasia doma a sledujú nejaký lacný televízny program, aby im rýchlejšie ubehol čas pri čakaní na koniec života. Treba si pripiť na nich a aj na nás. Koštujeme miestne pivo- jedno, dve tri…

6. deň

Ráno ma budia akési zvláštne pochody v bruchu. To včerajšie pivo bol riadny samoser. Bledý so silami na 15 percent ledva priväzujem svoju batožinu a líham si na betón vedľa motorky. Toto som nečakal. Hovorím kolegom, že dnes nemôžem ísť prvý.

Lúčime sa s našimi hostiteľmi. Je mi ťažko, točí sa mi hlava a po výjazde z mesta ledva dýcham a visím cez nádrž. V duchu prosím motorku nech sa nepokazí. Tuším začínam mať halucinácie a radšej zastavujem na pumpe, ani neviem kde. Som schopný si len sadnúť ku čerpaciemu stojanu. Miloš mi pomáha natanovať. Od rána som nič nejedol. Michal ma zachraňuje a dáva mi svoje sladké pečivo. Mám teplotu a zabudol som si paralen. V tomto mi pomáha zase Miloš. Chvíľu oddychujem a po pár minútach začínajú zaberať lieky. Vracia sa optimizmus a pomaly pokračujeme ďalej.

Častým úkazom popri cestách sú tržnice uprostred polí a na predmestiach. Predajcovia ponúkajú svojpomocne dopestované ovocie a zeleninu, všetko voňavé a čerstvé. Nie ako umelina, na ktorú sme zvyknutí z našich obchodných reťazcov. Tie sem buď nedorazili, alebo ich tu nechcú, aby neohrozili miestnych pestovateľov. Nehrozí tu stretnutie so znudenou nervóznou poblednutou predavačkou, pri ktorej mám pocit, že ju svojim nákupom obťažujem. Skromné babičky a ich svieže vnučky nám s úsmevom na tvári ovocie ešte aj umyjú, aby sme ho mohli rovno jesť. Po tunajších cestách sa hemžia autá s prívesnými vozíkmi plne naloženými ovocím a zeleninou. Občas vytratia nejaký zemiak. Veľmi si ich nevšímame a s ľahkosťou ich obiehame. Až do chvíle, keď vidíme v protismere odstavené auto s rozlomenou nápravou na prívese. Náklad je rozmetaný všade naokolo ako po výbuchu. Vodič svižne stepuje okolo a snaží sa pozbierať čo sa dá, aby mu celú úrodu nepopučili okoloidúce autá. Je nám ho trochu ľúto. Podnikateľský zámer bol väčší, ako únosnosť prívesu.

Jazda sa končí kúsok pred Armjanskom. Skoro na hranici Krymskej oblasti. Na spánok vyberáme trávnatú plochu neďaleko plytkej zátoky. Krátka trávička naokolo pôsobí, akoby sa tu pred krátkym časom pásol dobytok. Vlado má skvelý nápad usporiadať motorky do štvorca a medzi ne postaviť stany. Znie to rozumne a bude to najúčinnejšia ochrana pred kravskou návštevou v stane.

7. deň

Prešiel som prvých 100 metrov a trocha ma znepokojuje škrípavý zvuk prednej vidlice po prudšom prejazde jamou. Neviem to identifikovať a radšej sa vyhýbam prudkým nárazom na jamy a hrby. Prvá vec, čo ma napadla je asi prasknutá gulička na uložení krku riadenia. V takom prípade by sa pri najhoršom mohlo stať, že sa mi bude ťažšie točiť rajdami. Náhradné guličky mám, tak to potom vyriešim. Prechádzame Armjanskom a po pár kilometroch nás víta pamätník s nápisom Krym. Vydávame sa smerom na Černomorsk. To ešte moji spolupútnici netušia, aký šok im pripravím.

Zvrtlo sa to veľmi rýchlo. Na tachometri udržiavam 90km/h. Zrazu vidím predo mnou mostík a červenú dodávku, ktorá naň odbočuje z vedľajšej cesty. Ešte trošku pridám a bleskovo ju dobieham. V stotine sekundy som vedľa nej a zrazu oproti mne 5 metrov druhá modrá dodávka.

V tom momente zastal čas. Je to ten pocit, keď má myseľ more času, ale fyzicky nie je možné stihnúť takmer nič. Hamuje sa na oboch stranách, ale stretávačka by aj tak bola možno 160km/h. Vodičovi vidím rovno do vyľakaných očí a v poslednej štvrťstotine sa vyhýbam po ľavej krajnici s rozdielom 2,5 cm. V náprahu obehnem ešte červenú dodávku a šmykom brzdím v prachu na pravej krajnici. Sekundu po tom ako som prežil a obehol červenú dodávku mnou preletel šujúci pocit ako blesk. Zľakol som sa, aby vodič modrej dodávky nenabral ostatných troch.

S tým zastavujem a čakám na krajnici. Prežili to a strašne mi odľahlo. Modrá dodávka stála asi 400 m ďalej. Vodič sedel na zemi vedľa auta a očividne predýchaval. Najskôr som si pomyslel, že by som sa mal ísť ospravedlniť. Zrejme by som právom dostal cez držku a to nemám v cestovnom poistení. Naopak cínová truhla je v poistke zahrnutá a snažím sa tým upokojiť ostatných. Každý niekedy musí spraviť chybu. Dôležité je správne sa ponaučiť. Odjakživa viem, že úzkostlivá opatrnosť je úplná kravina a narobí najviac škody. Pár kilometrov ďalej obchádzame dopravnú nehodu, kde auto rozstrelilo nejakých cyklistov. Dnes je deň blbec a keďže mňa smola obišla, prilepila sa na niekoho iného. Klasická rovnováha v prírode…

Do Sevastopolu je to ešte 180 km cez Yevpatoriyu. V smere našej cesty sa pomaly začínajú v diaľke črtať vysoké hory a začína v nás narastať túžba za ostrými zákrytami a horským vzduchom. Keď ide človek týždeň po rovine začnú mu kopce celkom chýbať. Tešíme sa na ne, ale dnes sa k nim ešte nedostaneme. Odstavujeme na prvej čerpačke. Vlado má užitočný kontakt na miestneho taxikára. Volá sa Vitalij a býva na kopci v pokojnejšej časti mesta s pekným výhľadom na prístavy. Jeho dom je pred dokončením rekonštrukcie. Je asi 40 rokov starý, postavený osobitým spôsobom. Miestnosti sú rozľahlé a každá s každou je prepojená. Dozvedáme sa, že dom pôvodne slúžil pre ubytovanie vojakov – námorníkov. Vitalij hovorí, že jeho sused je tiež vášnivý motorkár a vraj by sa určite potešil, ak ho pôjdeme pozrieť.

Má celkom peknú zbierku strojov. Debatujeme, obdivujeme a voláme ho, aby sa išiel pozrieť na naše motorky. Hneď, ako zbadal tú moju, s detským nadšením okolo nej pobehuje a hovorí – to je Perák, to je Perák,…. O mojej motorke veľa čítal, ale nikdy ju nevidel naživo. Z československej legendy má úprimnú radosť a ešte pol hodinu skúma detaily a fotí si ich. Vitaliho žena nás o chvíľu pozýva do jedálne k prestretému stolu. Sme milo potešení ich pohostinnosťou. Jeme, pijeme a opisujeme naše zážitky.

Bývať u taxikára je obrovská výhoda. Po večeri sadáme s Vitalim do auta a vyrážame na nočnú obhliadku Sevastopolu. V meste je poriadne rušno. Práve prebiehajú oslavy nejakého výročia. V uliciach je o polovicu väčší nátresk ako na Oktoberfeste. Vyzerá to tak, že sa ešte dobre zabavíme. Vitalij nás uisťuje, že mu môžeme zavolať kedykoľvek v noci. Zapadneme do prvej krčmičky a šúpeme do seba pivko za pivkom. Mám dnes predsa druhé narodeniny. Vlado s Michalom odchádzajú za hodinu do perín a ja s Milošom hľadáme nejaký dobrý podnik. Netrvá to dlho a už sa dohadujem s vyhadzovačom, lebo nás nechce pustiť dnu. Vraj nám chýbajú pozvánky. S humorom mu vysvetľujem, že som neprešiel 2000 kilometrov, aby som mu ukazoval pozvánku. Nakoniec sa ocitáme vnútri. Vstupná hala- všetko biele, v strede krištáľový luster po zem. Milošovi hovorím, že tu si dáme asi maximálne minerálku. Nakoniec však barman nestačil zbierať dolárové bankovky, ktoré sme mu doslova hádzali za bar. Vodka za vodkou tiekla potokom a ceny neprekračovali slovenský priemer. Viac si nepamätám…

8. deň

Náhle sa strhávam zo spánku do zvláštnej situácie. Pozerám okolo seba a zisťujem, že som Vitalimu zaspal v aute. Chudák so mnou nemohol pohnúť, tak mi aspoň dal vankúš. Pre mňa je typické, že keď niekde zaspím, nezobudí ma ani výstrel z dela. Chalani sú svieži a do ružova vyspatí. Plánujú prehliadku mesta. Vitalij sa ponúka, že nám ukáže nejaké zaujímavosti. Nevynecháme námornícke múzeum a možnosť previezť sa ľoďou po prístave, kde kotví ruská flotila.

Vychutnávame si fajnový obed v centre mesta a prechádzame sa po promenáde, ktorú sme včera videli len za tmy. Nakupujeme suveníry a špekulujeme, kedy sa vydáme na Yaltu. Toto mesto je vzdialené len 70 kilometrov a na Slovensku nám ho každý ospevoval ako veľmi pekné a rušné letovisko.

Lúčime sa s Vitalim a opúšťame jeho dom. Po ľavej strane máme celý Sevastopol ako na dlani. Všetky prístavy a k nim prislúchajúca vybavenosť s domami sa za šera rozsvecujú v malých zábleskoch ako na lúsknutie prstami. Slnko zapadá za horizont a má červenú farbu. Po chvíli si ale uvedomujeme, že bola chyba vydať sa na cestu do tmy. Prechádzame najpestrejšou časťou Ukrajiny. Cesta samá zákruta, more, krásne výhľady a skaliská. Pri úplne jasnej oblohe a za svitu mesiaca majú prírodné scenérie svoje čaro.

Míňame tabulu s nápisom Yalta. Sme plní očakávania a trochu nervózni, či takto večer a po tme zoženieme nocľah. Stačilo však zastať v centre mesta a hneď sa okolo nás zhŕkli ľudia ponúkajúci voľné izby. Ceny sa pohybujú od 100 do 200 Hr. Stačí si len vybrať.

Po prezretí dvoch bytov nakoniec volíme rodinný dom s vlastným parkovaním. Konkrétne Proletarska 20. Každý má svoju izbu s klimatizáciou. Domček vlastní starší manželský pár pôvodom z Arménska. Sú veľmi milí a pohostinní. Je vidieť, že ponuka ubytovania pre turistov tvorí veľkú časť ich príjmu. Celý dom majú vyhradený na prenájom a pre seba majú postavenú len jednoduchú prístavbu. Pán domáci- Garik obzerá naše motorky a po úvodnom prípitku sa rozprúdila debata. Vlastní autoopravovňu a s rovnakým zanietením ako ja sa vo voľnom čase venuje renovácii veteránov.

9. deň

Nedeľa na Yalte sa konečne podobá na dovolenku. Doteraz sme mali nepretržitý program, množstvo kilometrov a zážitkov. Dnešok sme sa rozhodli zvoľniť. Rozdeľujeme sa na dve skupiny. Vlado s Michalom sa rozhodli od rána mrožiť na pláži. Moja nepokojná povaha mi nedovolí vypnúť. Z motoriek zhadzujeme všetko prebytočné až na základnú úžitkovú hmotnosť. Balím len najnutnejšie. Pre dnešok postačia plavky peniaze a opaľovací krém. Najskôr mierime do informačného centra a kupujeme plán mesta. Stanovili sme si to za najdôležitejšiu vec po skúsenostiach z Odesy. Hneď sa nám ľahšie orientuje a s prehľadom sa motkáme úzkymi uličkami pripomínajúcimi chorvátske mestečká. Bohužiaľ pláže tu nie sú nič moc. Oproti Odese veľká bieda. Skaly, betón, špina a tuční Rusi. Pekné Ukrajinky, aké sme stretali všade po ceste sa vyparili. Neostáva nám nič iné, len okúsiť kľukatosť cestičiek, ktoré vedú do hôr.

Konkrétne cesta TO117 skutočne stojí za to. 180 stupňové vracáky, obiehame všetko, čo sa dá, niečo aj viac krát. Občas sa nám otvárajú krásne výhľady na mesto hlboko pod nami. Aj teplota vzduchu poklesla. Šplháme sa od mora až do výšky okolo 1200 m.n.m. Nachádza sa tu rozhľadňa a tatárska reštaurácia. Tatárska menšina má v tejto časti Ukrajiny dosť veľké zastúpenie a nie je to na škodu. Čašníčka, ktorá nás obletuje má príjemný exotický vzhľad. Ochutnávame miestne špeciality a Miloš môže na sympatickej obsluhe aj oči nechať. Je celkom zaujímavé objednávať si jedlo v azbuke a s miestnymi názvami, ktoré nám nič nehovoria. Je vždy prekvapením, čo sa objaví na tanieri.

Má to tu zvláštne čaro. Holé pláne, poníky a ovce v neďalekej ohrade, vôňa grilovaného mäsa. Ako keby sme prišli do iného sveta. Yalta sa odtiaľto podobá na urbanistický model v mierke 1:5000.

10. deň

Chalanov začína tlačiť čas. Michal musí byť v sobotu v Košiciach, pretože má predplatený autovlak do Prahy. Miloš je od štvrtka nervózny, lebo sa obáva, že nestihne o týždeň nastúpiť do práce.

Musíme sa rozdeliť na dve skupiny. Vlado s Michalom sa poberú napred a my vyrazíme cca o dve hodiny neskôr. Dohadujeme sa, že si zavoláme a večer sa stretneme v mieste nocľahu.

Vyrážame smerom na východ cez Alushtu do Feodosye. Po Alushtu je vedené trolejové vedenie, ktoré by malo prepájať Yaltu a Simferopol. Podľa doplňujúcich informácií mojej starej mamy (bývalej učiteľky) toto prepojenie realizovala v minulosti československá firma. Cesta do Feodosiye zľahka kopíruje pobrežie a je bohatá na skvelé zákruty a kvalitný asfalt. Milošovi sa strácam z dohľadu a niekoľkokrát využívam svoj náskok na zastavenie a osvieženie sa v mori. Takto si predstavujem cestovanie pri mori. Zastavíš, zaplávaš si a ideš ďalej.

Za Sudakom sa stretávame a dávame pauzu na obed na čerpacej stanici. Ako tak sedím pri motorke, a hrdo ju obdivujem, zisťujem nepríjemnú skutočnosť. Moju prednú vidlicu konečne dostihla krutá realita a na dvoch miestach sa objavili vážne praskliny. Práve cez jednu z nich presvitalo svetlo. Záhada vŕzgajúcej vidlice, ktorá ma sprevádza štvrtý deň od Armjansku je vyriešená.

Moja predná vidlica má zdvih cca 60mm. V súčasnom stave s naloženou batožinou a plnou nádržou možno 40. Je to úžasný stroj, ale parametre z roku 1952 očividne na ukrajinské cesty nestačia. Nízky zdvih zapríčinil to, že väčšinu nárazov museli absorbovať tuhé časti rámu a vidlice. Bola len otázka času, kedy sa ničo unaví. Nie je možné takto pokračovať ďalej. Domov nám ostáva ešte 2000 kilometrov. Miloš volá Vladovi a oznamuje technickú pauzu. Okamžite sa vypytujem na nejakého zvárača. Riešenie prichádza ani nie do hodiny.

Ukrajinci sú úžasní ľudkovia. Jeden zavolá druhému, druhý tretiemu a už stojí motorka vo dvore a vyťahuje sa zváračka. Dôkladne sa snažíme pozakrývať všetky časti motorky. Vyzerá to ako na operačnom sále, kde je pacient kompletne prikrytý plachtou a viditeľné je len miesto, ktoré treba ošetriť. Ubehne ďalšia hodinka a mašina je ako nová, nabalená a znova pripravená vyraziť. Zvar je perfektný.

Mrzí ma, že kvôli tejto komplikácii nestihnemenávštevu Kerču. Z hlavnej trasy na Kerč bočíme doľava smerom na Scholkyne. To sa ale už začína poriadne stmievať. Obaja začíname mať problém so zadným svetlom. Milošovi prestalo svietiť úplne a mne akosi sliepňa. Nechceme už zastavovať, a preto len zľahka držím nohu na zadnej brzde, keď vidím v späťáku auto. Snažíme sa dostať čo najďalej do Mysoveho. Niekde tu spia naši parťáci. Nedarí sa nám s nimi stretnúť a tak rozbaľujeme tábor priamo na pláži Azovského mora. Nechápem, prečo sa všetci hrnú k Čiernemu moru, keď toto je omnoho krajšie. Je tu menej ľudí a krásne piesočnaté pláže. Oproti Yalte úplný Karibik.

Nedokážeme odolať hudbe, ktorá hučí pár sto metrov ďalej na pláži. Po dnešku si zaslúžime aspoň nejaké pivko. Väčšinou stretávame Rusov, ktorí sú tu na dovolenke. Oprašujeme angličtinu a farbisto opisujeme naše zážitky dvom milým Ruskám. Neskôr od nich pokračujeme vo vedľajšom bare až do záverečnej. Chaoticky si meníme kontakty s rôznymi ľuďmi, navzájom opisujeme aké sú naše rodné krajiny krásne a čo sa oplatí vidieť….

11.deň- 240 kilometrov, opica, more, dážď, blesky, vietor, divé psy na čerpacej stanici a konečne spánok v posteli.

Zviecham sa, hlcem kávu a začína sa mi rozjasňovať. Práve sa nachádzame na najvýchodnejšom mieste výletu. Navyše máme ohromný časový sklz za Vladom a Michalom. Po telefóne spoločnú púť definitívne rozpúšťame a ostávame už len v telefonickom spojení.

Začína sa dvíhať prudký vietor a prináša so sebou od mora veľké mračná. Dažďu sa asi nevyhneme. Ideme sa teda osviežiť do rozbúreného mora a o 13:00 rýchlo preč. Vraciame sa totožnou trasou, ktorou sme včera prišli. Vo Vladyslavivke bočíme na Dzankoi. Krajina je opäť len rovná doska. S prudkým protivetrom máme pocit a aj spotrebu, ako keby sme sa šplhali na Gerlach. Za Dzankoiom Nás konečne dostihnú kvapky dažďa a ich intenzita sa prudko zvyšuje. Autá, ktoré nás doteraz obiehali odstavujú na krajnici, lebo im nestíhajú stierače. Sem- tam tresne vedľa nás blesk. Aspoň mám ten pocit, pretože oslepujúce záblesky sú okamžite sprevádzané aj hromom. Čo sa dalo čakať na holej pláni bez stromov? Ostáva nám len zaľahnúť na nádrže a plnou parou utekať bleskom. Parádne si užívame prejazdy kalužami, o ktorých iba boh vie, aké sú hlboké. Výborne sa osvedčujú moje samodomo vyrobené kryty kolien doteraz slúžiace ako nosiče batožiny. Miloš vyzerá ako kométa. Rozprašuje svojou komunistickou zásterkou s nápisom jawa 350 asi 100 litrov vody za sekundu. Podľa zákona schválnosti práve v momente, keď prestáva pršať odstavujeme na pumpe. Aspoň vyžmýkame rukavice a môžeme pokračovať. Dnešným cieľom je Krasnoperekopsk. Dážď ustal, ale nehorázne fúka. Do mesta vchádzame za tmy. Na prvý šup nachádzame ubytovanie v nadstavbe nad autoservisom a motorky odstavujeme v dielni. Na večeru nám pripravili zaujímavú špecialitu. Nazývajú to Samsa. Na prvý pohľad sa to podobá na bežnú žemľu. Vo vnútri je zmes pečienky slaninky a cibule. Pečie sa v peci zvonového tvaru s otvorom vo vrchole. Žemličky sú nalepené zvnútra zvonu na jeho stenách. Je to mňamka a poriadne mastná.

12. deň -streda, 415 kilometrov

Vrodená solidarita u mňa nedriemala dlho. Zobudil sa so mnou konečne aj pocit súdržnosti a snažím sa všetky ranné činnosti vykonávať čo najrýchlejšie, aby nebol Miloš nervózny, že nestihne prísť v pondelok do práce.

Trasa musí byť z núdze identická s tou z pred piatich dní. Tesne pred Chersonom prechádzame po moste ponad rieku Dneper. Keď sme touto trasou išli na Krym, mal som zrovna tráviace ťažkosti a vôbec som sa plne nesústredil na zaujímavé scenérie. Prechádzame Chersonom a Mykolaivom. Ako sa postupne blížime k Odese máme lepšiu možnosť vidieť nákladné prístavy a zajazdiť si trochu po piesočnatej pláži.

Pokračujeme v ceste a neustále posúvame miesto nocľahu až do Zatoky.

Zohnať ubytovanie nie je žiadny problém. Mestečko nesie znaky dovolenkovej lokality a je to tu preplnené privátmi. Nechávame sa nachytať veľkou tabuľou, oznamujúcou, cenu nocľahu 50Hr za osobu a noc. Penzión vyzerá pekne a ihneď sa chceme ubytovať. Panička od nás pýta 300Hr za dvojlôžkovú izbu. Začudovane sa pýtame, kde sa stala chyba. Ochotne nám vysvetľuje, že cifra na tabuli je len reklama. Chválime vydarený marketingový ťah a ideme si zložiť veci.

V malých prímorských mestách na Ukrajine mi chýba vžitý genius loci, na ktorý je väčšina z nás zvyknutá zo Stredomoria. Mestečká síce majú priamy prístup k moru a možno aj peknú pláž. Bohužiaľ sú tieto časti akosi od ruky. Tupo odrezané od zvyšku mesta a uzavreté voči vonkajšiemu svetu. Tu v Zatoke je vybudovaná promenáda. Teda skôr vydláždená spevnená plocha a na nej zhluk rôznych stánkov a bungalovov neusporiadane rozložených v priestore. Obyčajné búdky, ktoré poskytujú občerstvenie, suveníry a zábavu. Blízkosť mora a krásnej pláže som tu vnímal len ako niečo pridružené. Keby tu nebola, na charaktere mesta by sa nič zásadné nezmenilo. Je to sterilný model, ktorý nezanechá žiadny dojem a kdekoľvek na svete bude pôsobiť rovnako. Na rozdiel od toho, napríklad stredomorské mestečká priam podnecujú k objavovaniu a túlaniu sa ich uličkami. Pre porovnanie, pláže na Yalte neboli nič moc, ale bolo cítiť, že mesto je vybudované pri mori a blízkosť mora je jeho potenciálom.

Miloš sa rozhodol, že ide odpočívať. Mne sa ale ešte veľmi nechce. Stretávam partiu troch ľudí z Bieloruska. Pýtam sa ich na internetcafé a za ideálny komunikačný jazyk volím angličtinu. Jediná ju ale dobre ovláda len Daria. Ostatní dvaja, Vera a Paša sa len smejú, keď do toho niečo poviem po Slovensky. Daria sa automaticky stáva mojim hovorcom. Zisťujeme, že internet je dnes off a tak sadáme do baru na pláži. Bielorusi sú úplne iní ako to, čo sme stretli doposiaľ. Nikdy som nemal inšpiráciu dozvedieť sa o ich krajine viac. Viem, kde sa nachádza, aké má hlavné mesto a kto je človek číslo jeden. Ale takto priamo od originálnych obyvateľov mi informácie chutia lepšie. Sú to študenti ekologie a o Slovensku vedia len, že je tu dobrá lyžovačka. Uvádzam veci na správnu mieru, oni sa snažia o to isté. Uisťujem ich, že keď sa rozhodnú prísť, stačí sa ozvať. Nechávam im kontakt a beriem ešte kolo.

13. deň- štvrtok

Musíme prejsť Deltu Dunaja. Je to národný park a tešíme sa ako to tam bude vyzerať. Sme zvyknutí prehltnúť zrána okolo 120 kilometrov a až potom dávame prvú pauzu. Cesty tu začínajú naberať našu treťotriednu kvalitu. Občas sa v diaľke objaví more. Až po Vylkove je to radosť jazdiť. Režeme cez 90km/h a kocháme sa okolitou prírodou, keď zrazu jama v strede cesty ako po granáte. Okamžite tlačím na brzdu, ale už je to jedno. Nasledujúca sekunda sa podobala nárazu do nižšieho múru. Motorku som nejakým zázrakom udržal na kolesách. Od krku riadenia sa ozval zvuk podobný buchnutiu kladiva po koľajnici. Takúto šupu som ešte nezažil a motorka za posledných 60 rokov asi tiež nie. Samozrejme predná vidlica praskla rovno cez čerstvý zvar.

Už som rezignoval na podobné nepríjemnosti. Možno to znie šialene, ale celkom sa teším z nového zážitku. Keby sa mi také niečo stalo na Slovensku pred dvomi týždňami, v momente sa zmením na psychopata, spomínajúceho všetkých svätých a išiel by som zažalovať polovicu republiky. Dnes len Miloša upovedomím o technickej prestávke a v najbližšej dedine zháňame zváračku. Rovnako ako naposledy do 20 minút.

Zvárač je pohostinný. Pripravuje nám kávičku, debatujeme o ceste a máme pocit, že nemôže uveriť, čo už naše stroje odjazdili. Popíjame kafíčko, vysvetľuje mi, ako by som najlepšie mohol poškodený diel po príjazde domov opraviť a uisťuje ma, že domov určite dôjdem. Strašná škoda, že s takýmito skvelými ľuďmi nemôžeme pobudnúť dlhšie. Vysvetľuje nám, že Deltu Dunaja je najlepšie preskúmať z loďky, ale na to už nemáme bohužiaľ čas. Miestna architektúra má charakteristické doplnky. Domy sú postavené z nepálených tehál. Tie sú od zeme až po strechu obložené lesklými glazovanými obkladmi rôznej farby. Obklady vytvárajú zaujímavé obrazce. Všetko od malého rodinného domu až po úrad je takto ozdobené.

Pokračujeme pozdĺž delty Dunaja a postupne začína byť cesta menej jasná. Čím ďalej tým viac absentuje dopravné značenie. Musíme sa pýtať na správny smer a to veru doteraz nebolo zvykom. Vychádzame z obce a nastáva peklo na zemi. Nikde nič, len rákosie a dve cesty. Vskutku duplicitná cestná sieť. Na jednej strane stará asfaltka s dierami ako na mínovom poli a 10 metrov vedľa v roli vyjazdená druhá cesta tiež obojsmerná. Tu si môžeme jednoducho vybrať, čo nám viac vyhovuje. Dnes je mimoriadne sucho, a tak nám padne vhod poľná cesta. V prípade dažďa sa asi viac jazdí po rozmlátenej asfaltke s 30 centimetrov hlbokými jamami.

Na Ukrajine hojne jazdia Kamazi, ktoré sú asi najhúževnatejšie nákladné autá na svete. Zvyčajne ťahajú ešte dve ozrutné kopcom naložené vlečky. Na miestnych cestách je úplne normálne, že sa takýto kolosálny Kamaz oproti rúti s hrmotom a nečakane kľučkuje pomedzi hlboké jamy krížom cez celú cestu. V takýchto situáciách treba jednoducho myslieť na únikové zóny, ktoré poskytuje široká vyjazdená krajnica. Ideme po ceste T1607. Potrebujeme prejsť cez Izmail a potom smerom na rumunské Reni.

Hraničná kontrola je plynulá. Chlapi obdivujú mašiny, ale predsa sa našiel jeden rypák. S vážnou tvárou ukazuje na malú kvapku oleja pod Milošovou motorkou. V smiechu mu vysvetľujem, že sme prešli tisíce kilometrov a akosi sme nestihli umyť motorky pred vstupom do EU.

V diaľke sa črtajú konečne trochu zaujímavejšie tvary ako ukrajinská rovina. Zapadá slnko a uvedomujem si, že človek na takomto zdĺhavom výlete prepne na úplne iný spôsob merania času. Hodiny na mobile pre mňa neexistujú odkedy sa mi vybil. Namiesto techniky využívame výšku slnka a celkom spoľahlivo už dokážeme odhadnúť počet zostávajúcich kilometrov do súmraku. Táborisko rozkladáme tesne pred Galati v kukuričnom poli. Dnes máme za sebou 310 najhorších kilometrov a jednu nepríjemnú správu. Naši Baworáci mali v Rumunskom meste Roman nehodu. Vladovi sa podarilo rozflákať motorku. V kolóne narazil do auta a zošrotoval celú pravú stranu vrátane krytu motora, ale našťastie sa mu nič vážne nestalo. Bol v nemocnici na pozorovaní a pre motorku príde jeho brat autom. Michal to do Košíc v pohode dobojoval po vlastnej osi ešte dnes.

14.deň- piatok 300km

Vyrážame na svitaní, keď je mesiac a slnko na oblohe približne v rovnakej výške nad horizontom.

Premávka je riadna divočina. Hlavne keď svižne obieham kombajn a vedľa mňa sa objaví nejaký šialenec na suv. Vidím to tak, že klaksón v Rumunsku dostane riadne zabrať. Úplne bežné sú autá obiehajúce kolóny v neprehľadných úsekoch, reťazové obiehanie, kamión valiaci cez dedinu 90 v protismere, autobus plný ľudí za ním….. väčší má prednosť a podobne. Nedokážem pochopiť, že sme doposiaľ videli len jeden nákladiak vyvalený v priekope.

Za Pitesti sa nečakane s Milošom rozchádzame. Ja sa spolieham na môj navigačný systém v podobe zdrapu papiera nalepenáho na nádrži a volím cestu 7c, čo je trochu zachádzka smerom na Ramnicu Valcea. Miloš ide po sedmičke priamo do Curtea. Kým sa znova nájdeme začína sa stmievať. V konečnom dôsledku je to fajn, lebo zajtra budeme mať aspoň viac času na prejazd slávnym horským prechodom Fagaraš. Ostávame v malom campe pod Fagarašom. Tesne okolo nás preteká rieka od priehrady Vidraru, ktorú nechal vybudovať Čaučezko. Vzduch je nasýtený vlhkosťou a vysokohorským chladom. Líham si naobliekaný vo všetkom, čo mám so sebou. V tme kolmo nad nami sa týčia 2500 metrov vysoké hory, ktoré tvoria najvyššie časti Karpát a čakajú, že ich zajtra zdoláme.

15. deň- sobota

Cesta je zarezaná do strmých skalných zrazov, ktoré sú často pretkávané tunelmi. Autá neobiehame, neponáhľame sa, je sa na čo pozerať. Postupne sa dostávame k priehrade Vidraru, kde je už riadne rušno. Prekvapujú ma mierne bezpečnostné opatrenia. Keď som sa naposledy chcel špacírovať po Liptovskej Mare, skoro na mňa pustili vlčiaka.

Postupne začíname ukrajovať výškové metre. Scenérie sú krásne a za pár minút sa striedajú všetky vegetačné pásma. Jazda vysokohorským prostredím je zážitok. Na vrchole si dávame pauzičku. a stretávame motorkárov zo Žiliny a z Brna. Meníme kontakty, fotíme a pokračujeme smerom na Sibiu.

Pri zjazde a dobrzďovaní za autami mám nepríjemný pocit, že zadné brzdové obloženie už asi prežíva jeseň svojej životnosti. Odstavujem, zhadzujem zadné koleso a diagnóza je hneď jasná. Z pôvodnej hrúbky obloženia 5mm, ktoré tam boli v apríli ostal slabý milimeter. Odvtedy mám najazdených maximálne 7500 kilometrov. Tie dnešné materiály nič nevydržia.

Podkladám brzdový kľúč kúskom plechu, čím naženiem 1,5mm a ide sa ďalej.

16. deň-nedeľa

Miloš už v piatok potajme telefonoval do práce a dohodol sa, že môže prísť o dva dni neskôr. Mne ten sviňuch nič nepovedal a dozvedám sa to až dnes. Vraj aby som nevymýšľal so zachádzkami- je to moja špecialita. Môžeme si teda spokojnejšie užívať dojmy z okolitej krásy. V Rumunsku je čo obdivovať. Z Alba Lulia sa vydávame po ceste 74 a 75 cez Campeni. Vhupneme priamo do rýdzeho rumunského vidieka. Všetko je na úrovni, pekne upravené, drevená architektúra s rezbárskym umením.

Počas výletu sme zaužívali kupovať nálepky označujúce prejdené krajiny. No ale to úžasné RO nemôžeme nikde vypátrať. Až na maďarských hraniciach v meste Oradea ich konečne kupujeme. Mali posledné tri.

Prekračujeme hranice a nastáva chaos. Maďari majú vedľajšie cesty značené ako naše diaľnice a naopak. Aspoň smer máme jasný a vzhľadom na priaznivý čas si dávame za cieľ dnešného dňa Košice. Samozrejme musíme najskôr zdolať Debrecen a Miskolc a medzi nimi cestnú sieť podobnú priamkam.

Vládne nehorázna nuda. Neviem, čo robiť, aby som nezaspal, tak počítam sekundy medzi kilometrovými tabuľami a snažím sa odrátať aktuálnu rýchlosť. Môj krásny a ťažko renovovaný tachometer sa totiž rozsypal tesne za Odesou. Rýchlosť v Maďarsku mimo obce neklesne pod 95 km/h a za súmraku konečne prichádzame na slovenskú hranicu. Voláme Vladovi a vybavujeme ubytko a parkovanie. Padlo nám to veľmi dobre, že už dnes nemusíme riešiť núdzové spanie. Po štyroch dňoch som už takmer zabudol, ako vyzerá sprcha. Hajzlovú misu by som už po pamäti ani nenakreslil. Z ukrajinských a rumunských stupačiek mám stehná vymakané ako Hermann Maier. Všetky tieto vymoženosti u Vlada nemôžeme vynachváliť. Dokonca má aj teplú vodu.

Dnes sme dali krásnych 520km

17. deň- pondelok

Slovensko od Košíc do Púchova sa v rámci našich technických možností dá prejsť za 7hodín ale aj za 12. Na začiatku tohto výletu som sa bál, že mi naše cestičky zovšednejú. Nie je to tak. Užívam si ich rovnako, ako inokedy. Užívame si všetko. Vzduch stromy, kopce. Som rád, že sme doma, ale keby mi niekto povedal, že sa môžem ešte týždeň túlať, neváhal by som a pokračoval ďalej. Všetci sa už na nás ale tak tešia, že ich nemôžeme sklamať. Ako to býva zvykom pri našom návrate z väčších výletov, vopred zvolávame všetkých kamarátov.Prichádzame do Púchova a motory vypíname až pred tradičným podnikom.

Na sedemnásť dní sme sa vzdialili od ich všedných životov. A vrátili sa iní ľudia. Presvedčení, že keď človek chce, aj z mála sa dá vyťažiť veľa. Presvedčení, že ľudia na východe sú dobrí a často lepší ako my.

4997 efektívne najazdených kilometrov (bez motania sa v mestách)

200 l benzínu na motocykel

Typ 634 odolal nádielke cestovateľských vášní bez zaváhania a bez poruchy.

A Perák?

Verím že sa stal prvým predstaviteľom svojho druhu, ktorý okoštoval asfalt na Kryme. Recenzia má meškanie 60 rokov.

Do tla zodraté pneumatiky a brzdy, prasknutá predná vidlica a úchyt výfuku, rozsypaná krytka zadného svetla a tachometer. Schudol som 8 kg, čo nie je na škodu.

Kedykoľvek by som si to zopakoval a pokojne by to mohla byť rovnaká trasa a určite by to bola rovnaká motorka.