STREDNÁ ÁZIA-MONGOLSKO-VLADIVOSTOK A SPÄŤ
,,Čumíš ako bača do Tuzexu,,
Toto bola bežná hláška mojej mamy, keď jej niekto pozeral za mladi do výstrihu…
Po minulé roky sme aj my čumeli na výstave motocyklov v Inchebe ako tí bačovia, no tento rok sme sa prvý raz ocitli na opačnej strane- v Tuzexe. Perák počas celej výstavy kotvil v stánku motoride.sk a smažil sa pod pohľadmi stoviek ľudí. A čím sme si to zaslúžili?
,,na knihu krátke, na web dlhé.,,
Zapredal som sa bulváru a podľa jeho základnej definície (literatúra nízkej umeleckej úrovne) som použil krátky text a veľké obrázky.
Čo sa stalo?
Vyhrali sme prvé miesto v ankete Cestopis roka 2016
Náš najväčší cestovateľský sen
V roku 2013, po návrate z Ruska, som mal spolu s kamarátom Milošom ohromný sen. Ísť sa pozrieť do Mongolska. Úplne bezhlavo sme začali hromadiť rôzne informácie, hudbu, texty, nenásytne sme navštevovali rôzne cestovateľské podujatia. Začali sa preteky v kŕmení porcelánových prasiatok, ale prasiatka boli vtedy príliš malé. O polovicu menšie ako naša odvaha a plány. V roku 2014 prišiel čas, kedy sme sa mali rozhodnúť. Nevyšlo to, ale skvelý záložný plán za ušetrené prostriedky bol Kaukaz a krajiny okolo neho. V roku 2015 som bol zase ja tak zahĺbený do práce, že som prakticky nemohol uvažovať nad cestovaním. Prišli ďalšie sny, ktoré by boli skvelé, keby sa premietli do reality a ten starý už skoro úplne zapadol prachom.
Na prelome rokov 2015 a 2016 padla tá obvyklá otázka... Milošove klišé:
Tak čo vedúci, kedy dáme to Mongolsko?
Chvíľu som sa konštruktívne zamýšľal. Je to ťažké, keď vás pohltí rutina. Znova som začal mať zasnené rána a vracal som sa na dávno navštívené miesta. Každý deň nové miesta, noví ľudia, nové krajiny a stovky nových kilometrov, ktoré zažijeme len raz v živote. Prepočet bol 25000 kilometrov a 150 dní. Takmer neuveriteľné, pre 90 percent ľudí nemysliteľné.
Vytrvali sme, spravili sme všetko, prekonali prekážky, obetovali sme, čo sme museli, a skutočne sme si to celé zaslúžili... Presne tak, ako som napísal na stránku Overland.sk:
Cestujeme na vzácnych historických motocykloch, ktoré sme doslova zachránili zo starého železa. Prešli nákladnými renováciami takmer do pôvodného stavu. Samozrejmosťou bol perfektný lak, perfektné chrómy, perfektné generálne opravy všetkého. Záležalo nám na tom, aby vyzerali a fungovali ako nové. Ako cestovateľské stroje potrebovali niektoré funkčné vychytávky, ktoré sériové modely nemali. Zásadou bolo nezasahovať do originálnych dielov, ktorých ceny sa pohybujú dosť vysoko. Sú to stroje so skutočnou dušou, bohatou všeobecnou históriou a špecifické svojim súčasným životom.
Veľa vecí sme sa pri renováciách naučili, pretože sme všetko riešili buď vlastnými rukami, alebo za pomoci starých majstrov, ktorí svojej profesii zasvätili celý život. S našimi skúsenosťami sme schopní vyriešiť všetky technické problémy.
Možno nie sme celkom podľa súčasnej módy, kde je hrdinom ten, kto sa do sveta vyberie na najlacnejšom čeriepku, možno bez vedomostí a s bohatou podporou. Pre nás sa nejedná o momentálny krátkodobý záujem. Nie je to recesia ani žiadne sponzorované hurá.
Máme radi naše motocykle a ešte radšej na nich cestujeme!
Stanovili sme dátum 10.5.2016. A keď už je dátum, vzniká príležitosť na ohýbanie priestoru a času...
Roman Kudroň a JAWA 350- rok výroby 1952
Miloš Vrábel a JAWA 350- rok výroby 1982
Toto je dnes už neaktuálna propagačná mapa nášho výletu:
Takto sme si to predstavovali na začiatku mája 2016:
Budeme prechádzať okolo vysychajúceho Aralského jazera, zistíme, prečo je na mapách Kazachstanu vyobrazená ťava, zažijeme krásne mestá postavené na starobylej hodvábnej ceste, vyšplháme sa do najvyšších priesmykov pohoria Pamir, absolvujeme niekoľkodňové pešie túry do základných táborov sedemtisícoviek. Nahltáme sa prachu púšte Gobi, prebrodíme rieky. Na holáča sa okúpeme v Bajkale a trhneme vzdialenostné rekordy v prejazde cez Sibír. To všetko po vlastnej osi na našich krásnych historických motocykloch.
Pri tomto žúre sa asi nevyhneme pravidlu ,,Človek mieni, Jawa mení.,, a pridáme aj nejaké bonusové Pohľadnice z destinácií, o ktorých ešte nevieme, že nás čakajú. Vlastne vôbec nevieme, čo nás čaká. Možno to nakoniec bude úplne inak.
Presne tak, nakoniec to bolo úplne inak. Prešli sme omnoho viac, trvalo to podstatne dlhšie.
Kamaráti mi po návrate rozprávali, kde všade boli, čo všetko pozažívali. Skutočne pestrý rok mali... Ja im na to vždy len skromne hovorím, že tento rok som sa bol na motorke previezť len raz a bol som len na jednom jedinom výlete...
Toto nie je skutočný cestopis !!!
Denník, ktorý som dôsledne viedol počas výletu obsahuje stovky strán. Úvahy, opisy, hnev, radosť a nadšenie aj bolesť. To, čo si môžete prečítať nižšie je len súhrn všetkých správ, ktoré sme prostredníctvom Facebooku posielali našim kamarátom priebežne. Každá správa má na začiatku meno autora. Po kliknutí na toto meno vás to presmeruje priamo na pôvodnú správu. Niekedy stojí za to prečítať si komentáre k jednotlivým príspevkom. Sú často vtipnejšie. Pomaly pracujem na sérii krátkych príbehov z nášho výletu. Budem ich zverejňovať na našej stránke Pohľadnice z ciest. Takže ak máte záujem, sledujte nás ďalej. Vypnutím motorov sa šou neskončila
PRÍPRAVY NA CESTU ROKA
Gumy, gumky, gumičky- pneumatiky značky BAŤA
Minulý týždeň sme zohnali pre naše stroje novú obuv. Postavil som k sebe 2 výrobky v zásade toho istého výrobcu, ale s priepasťou 70 rokov. Poznáte značku BAŤA? Vedeli ste, že Baťa vyrábal okrem topánok aj pneumatiky a to už od začiatku 30. rokov? Pred 2. Svetovou vojnou dokonca vtedajší generálny riaditeľ JAWY uvažoval o zlúčení značiek Jawa a Baťa z ekonomických dôvodov. Baťovky sa už viac ako pol storočia nevyrábajú. Po roku 1945 sa zlúčili traja najväčší výrobcovia Baťa-Rubena-Matador pod skratkou BARUM.
Čistenie motora - odstránenie karbónu
Týka sa to najmä dvojtaktných motorov. Do nádrže tu musíme liať benzín spolu s olejom. A práve tento olej pri spalovaní v motore postupne vytvára vrstvu usadeniny, takzvaný karbón. Tento karbón sa usádza na hlavičke piesta, v spalovacom priestore, vo výfukových kanáloch a hlavne vo výfukoch. Raz za čas je nutné tento karbón z motora odstrániť, pretože, ako upcháva výfuk a výfukové kanály vo valci, tak znižuje prietok plynov von z motora a tým aj znižuje výkon. A takisto, ako sa usadzuje na stenách piesta a v kompresnom priestore, znižuje schopnosť motora chladiť sa.
Video znázorňuje ako sa to robí alebo nerobí na piestoch na motore z mojej Jawy 350 634. Na výfuky (to bude zaujimavejšie) sa pozrieme neskôr.
Vedci z CCNP /Odbor cudzokrajných chorôb v Nimnici a laboratóriá v Púchove/ zistili...
Po rozsiahlom a náročnom výskume dospeli vedci k prekvapivým výsledkom. Vrámci prevencie pred tráviacimi ťažkosťami na cestách sa odporúča pravidelný príjem výživových doplnkov, ktoré obsahujú prvky typické pre pôdu v oblasti trvalého pobytu cestovateľa. Aby sme so sebou nemuseli ťahať kilá zemiakov, mrkvy, kalerábu,..., volíme vždy skomprimovanú variantu. V duchu tohto odporúčania mi prišiel krásny darček. Podporné palivo pre našu cestu až z Klatov v ČR.
Odvetranie prevodovky
Na prevodovke z motora Jawa 350 634 je odvetrávací otvor. Tento otvor slúži na vyrovnávanie tlaku vo vnútri prevodovky. Tento tlak vzniká tak, že ako sa prevodový olej zohrieva, zväčšuje aj svoj objem. Inak by mohol vyraziť gufero, alebo tesnenie motora. A keďže sa chystáme do krajov, kde budeme musieť brodiť rieky, je vhodné si toto odvetranie upraviť, aby mi nenatiekla voda do prevodovky. Odrezal som dutú skrutku z bicykla, narezal závit do prevodovky a na túto skrutku som pripojil hadičku. Hadička pôjde niekam pod sedlo. Dúfam, že tam až tá voda nedočiahne.
Keď opravuješ, aby si opravoval
Ja som to vedel. Vždy sa mi to stane. Vždy sa musí niečo tesne pred odchodom stať, kvôli čomu musím rozoberať motor. Aj teraz je to tak. Toto je fotka môjho motora z dnešného dňa (27.4), za 13 dní vyrážame. Včera som si spokojne skladal motorečku a dnes, neviem čo skôr. Zistil som závadu na kľuke (lesklý valec v strede), odišlo krajné ložisko a stredové je tiež načaté.
Kľuku som dal robiť dnes, bude hotová za týždeň. Potom už iba všetko nahádžem do motora, zatrasiem ním, zoskrutkujem a bude hotovo.
Milošova kľukovka práve zdolala Kľak. Je to Kľakovka
27.apríla napadlo 10 centimetrov snehu a Milošova kľukovka sa v ňom spokojne vyvaľuje aj napriek tomu, že za 13 dní má na 100 percent zabezpečovať pohyb motora na výlete, ktorý technicky predstavuje viac ako polovicu obvodu planéty.V skratke, sneh na konci apríla je to posledné miesto, kde by v tejto chvíli mala byť Milošova kľukovka.
Už sa z toho neVIZUjeme
Minulý týždeň sa nám po mesiaci konečne vrátili pasy. Trocha postrapatené ale so vzácnymi obrázočkami. Jedine mongolské víza nám zatiaľ chýbajú. Problém je, že mongolské vízum zažína platiť dňom vystavenia a platí 3 mesiace. To znamená, že podľa nášho harmonogramu by nám prepadli ešte pred vstupom do krajiny. Budeme si ich musieť vybaviť počas cesty niekde v Kazachstane alebo v Rusku. Už teraz sa teším ne tú komédiu.
Vedci z Nimnice a laboratória v Púchove odhalili črievko dinosaura
Je možné, že sa o mňa obtrela zabudnutá legenda?
Mohlo by to byť aj šťastie v nešťastí...
Bol raz jeden motocyklový výrobca v Československu, ktorý vyrábal motocykle značky Ogar. Firma zanikla tesne po 2. Svetovej vojne, ale predsa stihla jednu výnimočnú vec. Na úplnom konci svojej existencie, v posledných mesiacoch vyrobila motocykle na vlas rovnaké, ako je tá moja. Vyznačovali sa tým, že boli v tzv. holubej sivej farbe, plnom chróme a so zlatým linkovaním (čiže veľmi pekné).
Mali však jedno špecifikum, ktoré obstálo v mlynčeku dejín až do konca 90. rokov. Ogar svoje peráky osadil prvými dvojvalcovými motormi o objeme 350ccm a koncept tohto motora neskôr zdedila jawa a používala ho pol storočia. Aj naše motory sú priamymi potomkami v línii začatej Ogarom.
- Nešťastie spočíva v tom, že som zrovna dnes riešil chybu na dôležitom komponente v mojom motore a riešenie som hľadal v kúpe nového z Českej republiky.
- Šťastie spočíva v tom, že síce sa môj problém nevyriešil kúpou nového komponentu (komponent je ľudovo povedané na hovno) ale pravdepodobne bratia česi doplnili moju zbierku nepoužitelných blbostí o diel z motora OGAR 350, ktorých sa vyrobilo presne tak málo, ako bielych jednorožcov.
Možno sa mýlim a všetko, čo som napísal je len bájka. Ostatne, ja som rozobratý Ogarmotor ešte nevidel. Vlastne ani komplet originálneho Ogara som nevidel.
Ale všetko nasvedčuje tomu, že je to pravda
Ponožky pre šťastie...
Roman 5.5.
Nie, že by som bol poverčivý... jediné, čomu verím je, že človek mieni a jawa mení...
Včera som sa snažil zložiť motor. Je to predsa brnkačka. Mám to zvládnuté, som predsa profík. -To som si myslel, a tak som aj k dielu pristupoval (s prstom v nose).
Hrebeň mi klesol po neuveritelných vyše troch hodinách boja. Už som začal vzývať rôznych svätých. Najskôr decentne, neskôr poriadne nahlas, a aj tak to nepomohlo. O 22:00 som bol blízko nervového zrútenia, infarktu, s dopálenými rukami. Prvý krát v živote ma motor takto vycvičil- musel som si ísť ľahnúť.
Dnes som sa hlboko zamyslel. Spravil som zopár úkonov, určil som čo treba urobiť a ako to treba urobiť. Keď sa človek nachádza v momente, že sa zatvára motor, stojí čas, človek nestarne, nedýcha. Je to sekunda, ktorá rozhodne o celkovom výsledku. Dnes sa to podarilo. Bez problémov ako vždy v minulosti, s prehľadom a do hodiny.
Kua čo bol včera za deň?
Týmto ustanovujem moje 5. záväzné pravidlo:
,,Ak chceš úspešne zložiť motor jawy, obuj si ponožky vo farbe tesnenia,,
Skladanie motora
Tak konečne som spravil aj video. Síce Roman ma tu na stránke s motorom predbehol, ale vo skutočnosti som mal ten môj motor poskladaný ako prvý. Nieže by tu išlo o nejakú sútaž.
Prevodovku som si už dopredu poskladal a vypodložil, to by bolo nadlho aj v tomto videu. Skladal som to počas dvoch dní, celkovo 7,5 hodiny práce. Nie všetky postupy na videu sú úplne profesionálne, ale na moje podmienky a na to, že ten motor pôjde do Mongolska to musí stačiť.
Viem, že takto by sa to v záujme zachovania duševného zdravia robiť nemalo...
Zoštíhľujúca kúra z 8.5.
70 kilogramov za 3 hodiny.
Ešte sme stále doma
Prípravy sú v plnom prúde. Aj keď je nedeľa, naplno sa pracovalo. A zrejme sa mi tá nedeľa vypomstila. Motorka nechce ísť do vyšších otáčok. Ani na jednotke nevládze, stále ju niečo dusí. Zistil som zaujímavý úkaz, z dvora vôbec nechcela ísť, vyšiel som na cestu a tam zdochla. Ale keď som šiel naspäť domov, tak išla celkom fajn. A nebolo to raz. Zrejme sa je moc na cestu nechce. Ale ja ju presvedčím. Pri montáži pávika mi pomáhal celá rodina, ďakujem. Odchod máme nastavený na utorok, budeme mať týždenné oneskorenie, snáď to už stihneme.
Poznáte spôsob, ako odhadnúť potrebný čas na vykonanie práce?
Ja ho poznám, ale neviem prečo som sa ním neriadil. Je to váš reálny odhadovaný čas, ten vynásobíte dvomi, + jeden deň. Tak aj nám sa trochu prípravy predĺžili, máme meškanie týždeň. Ale to nevadí, všetko je tak ako má byť. Hlavné je, že už zajtra ráno vyrážame na našu cestu. Pôjdeme cez Kremnicu a Banskú Bystricu, chceli by sme spať na východe, v Michalovciach. Tak nám držte palce.
Moja motorku premenujem asi na mastodonta. Ešte som na ňu ani nedal všetky veci a aj tak som ju nemohol zhodiť zo stojana.
Za 30 minút vyrážame
Dnes po 11 dňoch práce tu stojí plne funkčný 64 rokov starý stroj, do šróba rozobratý a znova zložený, v niektorých ohľadoch lepší ako nový. Sme pripravení vyraziť...
Bilancia:
- Za každú hodinu práce okolo motorky som spravil min. 20 drepov
- Už nech sme na ceste, lebo toto boli galeje...
KOLESÁ NA ZEMI, CESTA PRED NAMI
Za výdatnej podpory kamarátov z východu konečne cestujeme
Nádielka kilometrov je zatiaľ minimálna ale spoločensky hodnotná. Sme v Rumunsku. Zajtra nás čaká Moldavsko.
Motkáme sa Rumunskom
Včera sme navštívili drevený kostol v Surdesti zapísaný v UNESCO. Na záver dňa sa mi podarilo frajerským spôsobom zraziť psa vo veľkosti Miloša. Je to celkom povznášajúci pocit. Hlavne, keď bol šprajcnutý medzi predným kolesom a motorom. Dnes nás Vlado opúšťa a my pokračujeme do Moldavska.
Včera sme prechádzali Romanovým panstvom
Ale nikto nas tam nevítal. Neviem, ako to má tam ten Roman vybavené. Večer sme spali v pieskovni na kopci, bolo tam pekne. Aspoň sme mohli potrénovať podmienky do pušte Gobi. Teraz sme na pumpe vo Vasilei, na východe Rumunska, Roman sa borí so zadným kolesom. Utrhli sa mu na ňom 3 špice – nekvalitne repliky. Asi si dá poslať náhradne do Kišineva v Moldavsku, budeme tam na ne čakať. Zatiaľ si prezrieme vínne pivnice a budeme koštovat vínko.
Žijeme... aj keď s ťažkosťami...
Navštívili sme podzemné vinné pivnice v Cricova neďaleko Kišiňova. Teraz sme už na ukrajine. Nútene sme museli prespať v Podnestersku. Odstrelilo mi 6 z 9 špici na jednej strane zadného kolesa. Núdzovo som minul všetky rezervné a zatiaľ to drží. Aj na ukrajinských cestách. Zajtra by sme mali byť v Charkove.
Navštívili raketové silo v Pervomajsku
Skúsili sme si odpálenie jadrovej hlavice do USA v autentických priestoroch 12 podlaží pod zemou. Zápalka zhasla, ohňostroj sa nekonal.
Na ukrajine bolo asi 8 podobných základní, pripravených v období studenej vojny už od 50. rokov. Na území Ruska boli takýchto základní desiatky
Špice do kolesa hýbu motocyklovým svetom
Už 2 dni putujeme Ruskom a sme vo Volgograde. Okrem prehliadky mesta počkáme dôležitú zásielku zo Slovenska. Kamarát mi tam poslal celú sadu špici z môjho starého kolesa a potom už môžeme pokračovať do Kazachstanu. Oprášil som staré kontakty spred dvoch rokov, a kamarát Alexej zariadil všetko pre hladký priebeh a doručenie mojej zásielky.
Miloš
Tak sme zasa online po dlhšom čase. Dostali sme sa do Volgogradu. Je to mestečko, ktoré žije históriou. My sme tiež trosku historicky požili. Nechali sme sa naverbovať do Ruskej armády. Ale keďže sme nováčikovia a ešte aj cudzinci, dali nám staré vojenské kabáty, staré zbrane a auto. Nechali nás voziť po celom Volgograde, pričom naplno hrali staré vojenské pesničky.
Druhý deň vo Volgograde
Miloš 4.6.
Umyli sme si motorečky, spravili nejakú základnú údržbu a po obede sme vyrazili do mesta. Navštívili sme Vojenské múzeum. Mali obrovský model zbombardovaného Stalingradu, na ktorý premietali projektormi situácie, ktoré sa diali v meste. Úžasné, niektorí ľudia pri tom plakali. Socha Matka Vlasť, sa týči nad mestom. Postavili ju na kote 102, na malom kopčeku. O toto strategické miesto sa viedli najkrutejšie boje. Pod sochou horí večný oheň na počest vojakom, ktorí tu padli. Ich menný zoznam je vytesaný do mramoru okolo tohto ohňa. Zaujímave miesto na zamyslenie sa.
Astrachan
Teraz sa nachádzame v Astrachane. Cestou sem sme išli okolo rieky Volgy. Rozlieva sa tu do ohromnej delty. Dosť veľa v Rusku pršalo a voda zaliala ohromné územia tejto delty. Ako sa rozliala voda, prišli obrovské množstvá malých mušiek. Sú veľmi otravné a je ich strašne veľa. Nič sa nedá robiť, iba ísť alebo keď stáť, tak s prilbou na hlave. Inak krajina je tu pre našinca zaujímavá. Miestami rovná, bez stromov, kríkov, iba tráva. Trochu severnejšie boli aj polia, ale tu už nič nie je. Iba piesok porastený trávou. Sme na skok od Kazachstanu, je to asi 100 km.
Horizontálna krajina
Prešlo pár dní a my sme celkom slušne pohli mapou výletu. Podarilo sa nam prejsť Kazachstanom až do Uzbekistanu. Nečakali sme takú vysokú kvalitu ciest. Vďaka tomu sme si mohli naplno užiť horizontalnu krajinu. Niekto by mohol povedať, že je to nuda, ale prináša to zaujímavé impresie. Chvíľku sme pozorovali vzdialenú búrku, ktora sa podobala na atomovy hryb a v strede sa blýskalo. Železnice a cesty sa zbiehajú na horizonte do jedneho bodu. Na stepiach rastie tvrda trava, ktora vonia ako ihličie- a nie, nesniva sa mi o borovičke, aj keď sme ju doma zabudli.
Základné postrehy:
-nájsť miesto pre stan je trocha problém, nikde stromy a od cesty je vidieť 30 km. Náš spôsob je nájsť moslimský cintorín a rozbalit to za ním.
-Strachovka sa platí hneď na hraniciach a stojí 2000rb
-vzhľadom na kvalitu ciest, kazaši majú vo zvyku rýchlo jazdiť. Treba dodržiavať maximálku a hlavne svietiť. Policajti sú schovaní všade.
Ťavie cesty
Keď sme plánovali výlet, čudoval som sa, prečo je krížom cez Kazachstan a Uzbekistan diaľnica na nej nakreslená ťava. Zahadu som odhalil, na ceste sú občas hrby, ktoré tu vybudovali po vzore ťavieho chrbta, a na nich lietam meter nad sedadlo. Dokonalá prevencia proti mikrospánku
Uzbekistan
Nasou prvou zastávkou bol Moynak. Určite poznáte príbeh Aralského jazera, ktoré bolo ešte v polovici 20.storočia 4. najväčsie na svete. Teraz postupne vysychá. Moynak bol rybársky prístav. Tam, kde bola voda je teraz púšť a na pôvodnom brehu sú hrdzavé vraky lodí. Zážitok pekný… ale čo bolo potom…
Odskočil som priekopu, motorka bez problémov preletela, ale preťažený pavik dostal malinko cez hubu. Nasledovalo zváranie rámu. Teplota sa postupne vyšplhala nad 40 stupňov. Vydali sme sa na cestu. Po pár kilometroch som diagnostikoval defekt na zadnom kolese- prerazená neprierazná duša. Operácia sa natiahla na niekoľko hodin- bez vody, Miloš niekam zdrhol. Nikto z vodičov nechcel zastaviť, len mi s úsmevom mávali. Nakoniec som musel zatarasiť vozovku mojou batožinou, aby zastalo auto a konečne som si mohol kúpiť vodu. Také malé púštne dobrodružstvo.
Khiva
Malé mestečko v Uzbekistane, ktoré bolo významnou križovatkou na hodvábnej ceste. Ma perfektne zachované historické centrum s hradbami. Je zapísané aj v UNESCO. Užili sme si relaxačný deň prechádzkami po starých uličkách, ochutnali dobroty kultúrne aj kulinárske. Pozreli sme si tradičné remeslá, ktoré zavŕšil Miloš snahou o výmenu prasknutej špice na zadnom kolese so skvelou panorámou historického opevnenia.
Do Buchary a v Buchare
Po ceste do Buchary sme mali krásne počasie. 45 stupňov, púšť, čierne prilby, bundy. Miestni sa ma pýtali, či mi nieje zima. Buchara – historické mesto, plno orientálnych stavieb. Kedže sa ale tejto kultúre moc nerozumiem, spoznávame to tu po svojom. Dostali sme pozvanie na večeru od miestneho pána. Kedže som bol zarastený ako Matuzalem, tak o polnoci vybavil miestneho holiča a profesionálne ma ostrihali a oholili. Prespali sme tam a na druhy deň, keď už nebolo tak teplo sme išli pozrieť aj nejaké pamiatky. Bývali sme v starom meste, po nociach tu preskakuje Alibaba zo strechy na strechu.
Samarkand
Spokojne si my cestovatelia žijeme. Dokonca lepšie ako inokedy. Nevieme poriadne aký je dátum, deň v týždni a čas odhadujeme podla slnka. Všimnite si, aké sú pamiatky krivé. Nie je to chybou fotoaparátu. Pred nejakým časom tu bolo silné zemetrasenie a minarety tu celkom vtipne poohýbalo. Našťastie sa im nič vážnejšie nestalo. Spomedzi troch významných miest vrátane Samarkandu, ktoré sme navštívili je práve toto najbohatšie. Odráža sa to aj na pestrosti zdobenia stavieb, ale najdôležitejšie je jeho kultúrne postavenie. Vzniklo tu mnoho škôl, observatórium, bolo otvorené vzdelaniu a umeniu.
Tadžikistan
Po uzbeckej púšti a rovine sa v Tadžikistane začína krajina konečne trocha meniť a naberá zaujímavé výšky. Tak isto je odlišný mentalitou ľudí a funkčnosťou systému. Už nemusíme toľko dohadovať ceny, všetko tu dobre funguje. Nie je treba pracne zháňať benzín a peniaze možno bez problémov meniť v banke.
Iskander a päťtisícovky
Prešli sme z Uzbekistanu do Tajikistanu. Podla wiki je to najchudobnejšia krajina z regiónu. Prešli sme hranice a nastal kultúrny šok. Všetko tu funguje, normálne sa tankuje na benzínkach, peniaze sa dajú vyberať z bankomatov. Sú tu super ľudia, ktorí sú veľmi hrdí na svoju krajinu. Všetko je upravené, mesta sú krásne. Už nás tu nechcú zbaviť peňazí, pýtaju sa, ak by bolo treba niečo, tak radi pomôžu. Dostali sme mnoho pozvaní na čaj, len tak od cudzích ľudi.
Konečne sú tu kopce. Boli sme pozriet jazero Iskander kul vo Fanskych horach. Moc tu neprší, takže tu nie su lesy, ale iba kríky. Všade naokolo sú päťtisícovky
Dušanbe
Dušanbe je veľmi upratané a uhladené mesto. Tak trocha výstavná skriňa Tajikistanu. Hotel sme ale na prvý pokus trafili hrozný… upotený, bez poriadnej sprchy a wc. Musel som poohýbať listy vrtule na ventilátore, aby sme sa neudusili vo vlastnej šťave. Druhý deň sme sa ubytovali v Green house hostel, kde sa stretli najväčšie hovadiny, aké tadžické cesty môžu zažiť- motorka z roku 52, motorová kolobežka, skladačka z USA a rôzne bicykle. Chýbal už len nejaký Čech alebo Slovák na automatickej práčke- potrebovali sme akútne poprať veci.
Jackie taxi- tento vtipný chlapík bol taxikár, komik, spevák a sprievodca v jednom. Jazda mestom bol zážitok nie len pre nás, ale aj po ulici chodiacich
Táto fotka ma stála v prepočte 5euro. Ale vidieť tučných policajtov bežať a preskakovať záhony s kvetmi aby ma chytili bola ešte lepšia sranda
Hisor
Historická pevnosť pár kilometrov od Dušanbe. Očakávali sme zachovalú chuťovku, ale trocha nás to sklamalo. Je to pekne obnovene z jednej strany, ale z druhej strany preorané buldozérom tak, že artefakty, ktoré by sa mohli považovať za archeologické nálezy sa váľajú všade okolo.
Vozítko pre trocha agresivnejšie deti… Na obranu pevnosti v Hisore
Náš sen M41 Pamir Highway alebo rozprávka spod skalného previsu…
Už v mape Dušanbe sa objavuje na jednej z hlavných ciest magické označenie M41. Je to naša vysnívaná Pamírska cesta. Prvá veľká skúška nás stretla pár kilometrov za mestom. Po značne poškodených cestách sme sa vyšplhali do priesmyku vo výške 3252m.n.m. Milošova motorka to zvládla bez zaváhania, perak občas zúfalo skučal, ale vyplazil sa. Naša prvá spoločná méta tohto druhu. Skoro každá horská dedina má vlastný buldozér. Zosuvy pôdy sú tu dosť časté a reliéf cesty sa tým stále mení.
Miestny obyvateľ:
Večer sa vytešuje, ako sa zajtra v robote blisne na svojej našprnganej Lade, ráno však musí sadnúť do buldozéra, aby to cez zával vôbec stihol na šichtu… to je život v Pamire.
Dolina Vanch
Na jej konci sa nachádza ľadovec Fedchenko. Tento ľadovec, dalej pokračuje až pod najvyššie štíty Pamiru. Najvyšší z nich je Ismoil Somoni Peak so svojimi 7495 metrami. A to sme si nemohli nechať újsť. Cez dolinu je to 100km po štrkovej rozbitej ceste. Celý deň sme šli hore až na miesto, odkiaľ sme sa nepohli. Buď brod cez divokú rieku, alebo strmák, ktorý sa nedal vyjst. Tak sme to tam otočili, 10 km od ľadovca. Pešo by to bolo odtial ešte asi deň pochodu, a keďže nás trošku tlačia viza, vrátili sme sa. Najvyššie štíty sme nevideli, iba nejaké trápne šesťťisícovky.
Mesto Khorog
Dostali sme sa sem pred dvomi dňami v úmysle najesť sa a pokračovať v ceste. Zaujali nás prísne bezpečnostné opatrenia. Pýtali sme sa ľudi, vraj príde prezident. Neplánovane sme trafili veľmi významný sviatok. 27.6.1997 bol v Moskve podpísaný mier po občianskej vojne. Cele mesto žilo prípravami na túto špeciálnu príležitosť. Mnohé obchody zavreli ešte pred obedom, mesto bolo uzavrete pre dopravu. Oslavy prebiehali na viacerých miestach formou kultúrnych podujatí, hudobných vystúpení, na zaver vystúpenie prezidenta na štadióne a 10 minútový ohňostroj. Pekný zážitok a zároveň relax pred náročnou cestou. V najbližších dňoch nás čaká Iskashim, Murghab, priesmyk vo výške 4655m a vstup do Kirgizska.
Pamir
Prešli sme s našimi motorečkami Vachan koridor. Toto územie sa nachadza na Tadžicsko-Afgansko-Pakistanskom pomedzí. Kedysi tadiaľto prechádzala vetva Hodvábnej cesty, tak je tu vela kadejakych starých pevností. Navyše Vachan oddeľuje Pamir od Hindukúšu a neďaleko je Karakoram. Mali sme tú česť vidieť najvyšší vrch Hindukúšu Tirich Mir so 7708 metrami. A kopu Pamirskych šestisícoviek.
Vachanský koridor
Ešte sme len prišli do Iskashimu a hneď som dostal ponuku pomôcť s natieraním plota. Takto to dopadlo...
R.I.P. Pav 40
Okolnosti nás pred necelým týždňom donútili utratiť jeden príves.
Vo výške 3500 metrov nad morom a desiatky kilometrov od civilizácie sme sa rozhodli pre konečný verdikt. Objavilo sa poškodenie, ktorého riešenie by nás zbytočne pripravilo o čas a peniaze. Navyše by si vyžiadalo dobrého majstra. Príves bol veľmi preťažený a vzdal sa.
Vybudovali sme mu skvelý memoriál, ktorý bude naveky tu v horách Tadžikistanu pripomínať udatnosť prívesných vozíkov vo svete. Ak pôjdete okolo, zapichnite mu tam nejaké motorové sviečky.
A sme hore na plošine Pamiru
Priemerná nadmorská výška je 4000 metrov. Motorky idú, aj keď to už neje ono. Ale štvorku nemám problém zaradiť. Krajina je ako z iného sveta. Nič tu nerastie, je tu iba púšť a zima. Žijú tu ľudia v zopár malých mestečkách.
Čínska hranica
Z mestečka Murgab sme chceli ísť pozrieť na čínske hranice do priesmyku Kulma (4362 m). Odtiaľto by malo byť vidieť najvyšší vrch Pamiru Kongur s výškou 7719 m. Avšak Tadžidsko-Čínska byrokracia nás tam nepustila. 25 kilometrov pred týmto priesmykom je pohraničné pásmo a tam nás otočili. Aspoň sme ho videli z diaľky. Cesta tam je tak rozbitá, že všetci jazdia nie po ceste ale po okolitej kamennej púšti.
Výjazd na najvyšší priesmyk nášho výletu 4655m.n.m
bola to výzva- hlavne pre perák. Bez prívesu a s vymenenou tryskou v karburátore to išlo pomerne dobre až po predposlednú zákrutu. Tam motor definitívne zastal. Musel som odmontovať výfuky pre lepší odchod spalín. Pomohlo to a s rachotom som to v pohode vybehol. Milošova motorečka všetko zvláda bravúrne bez zásahu do pôvodných nastavení.
Vzduch bol v priesmyku riedky, pri prudšom pohybe sme sa zadýchali. Aj napriek tomu sme si neodpustili peší výšlap na najbližší kopec do výšky 4930m.n.m.
Vyššie ako Mont Blanc
Ja ako skalný turista som si nemohol odpustiť prekonať 5000 metrovú hranicu. Vybral som si najbližši kopec od nášho najvyššieho priesmyku ktorý mal 5200 metrov. Všetko naplánované, mapy vytlačené. A realita? Pozerám na to, mohli by tam ešte jazdiť super obrovský slalom... Kopa snehu. Plan som na rýchlo zmenil a s Romanom sme vyšlapali na opačnú stranu priesmyku. Dosiahli sme výšku 4930m, čo je vyššie ako Mont Blanc. Aspoň naň už nemusíme ísť.
Karakulské príšery
Pri jazere Karakul som sa pristihol, že mi asi začína chýbať Slovensko. Trocha sa mi zazdalo, že mi pripomína Liptovskú Maru. Dokonca aj voda mala podobnú teplotu. Jazda okolo jeho brehu bola perfektná rozlúčka s Tadžikistanom.
Kirgizsko
Prešli sme cez priesmyk 4280m do Kirgizska. Takéto metre nás už nerozhádžu. A krajina sa zmenila. Hory na hranici tvoria obrovskú hradbu, cez ktorú neprenikne do Tajikistanu žiadna vlaha. Preto je tam púšť. Ale na druhej strane je zrazu všetko zelené. Hneď je to tu pre mňa krajšie. Jeden štít z tejto hradby je aj Lenin pik so 7134 metrami. Chceli sme ísť pozrieť do základného tábora pod neho, ale počasie nás nepustilo. Aspoň som ho ráno zahliadol zo stanu ale bohužial neodfotil. Obrovská ľadová pyramída, niečo neskutočné.
Mesto Oš
Boli sme v meste Oš. Dalo by sa povedať, že je to prerastená dedina s obrovským trhoviskom v strede a kamenným vrchom na ktorom je zvláštny prírodný tobogán z vyleštenej skaly. Ľudia, ktorí majú problém s chrbticou sa na ňom spúšťajú a tvária sa, že to pomáha. Chcel som sa spustiť po bruchu a hlavou dopredu, ale táto metóda ja vraj skôr na napravenie hlúpoty. Nechcel som vytŕčať z radu...
Priesmyky pre deti
Priesmykom a prašným cestám sa vôbec nevyhýbame. Rozhodli sme sa navštíviť jazero Song kul. Mysleli sme si, že cestu zvládneme za jeden a pol dňa, ale realita nám plán zdvojnásobila. ešte pred dvomi mesiacmi som prehĺtal nasucho, keď som v mape videl výšky priesmykov nad 3500m. Teraz sa v horách rozhliadam okolo a pozerám či už, alebo ešte. Po Tadžikistane je všetko nízko.
Kirgizská príroda je občas pekne namaľovaná
Biškek
Našim hlavným zámerom v tomto meste bolo získať mongolské víza. Aby to malo cveng, vybrali sme si môj narodeninový deň. A samozrejme ako prvý mi chcel zagratulovať Murphy. Toľko som toho sviniara vyháňal z garáže, keď som pripravoval motorku na cestu... Určite ho poznáte a jeho zákony tiež.
Samozrejme mongolská ambasáda bola zavretá...
Biškek opravovňa
Aby ste si nemysleli, že sme sa v Bishkeku len zabávali, pridávam zopár technických fotiek. Vidieť zanesenie výfukových kanálov a spaľovacieho priestoru v motore po cca 7500 kilometroch. V týchto končinách nie je možné kupovať pre mazanie motorov olej originál do dvojtaktov. Nahrádzame ho najčastejšie motorovým olejom 10w40. Navyše ja som vyrážal s motorom po výbruse, čo si vyžiadalo zvýšené mazanie a bohatosť zmesi. Keď sa to spojí s ležérnym štýlom jazdy po rozbitých cestách, máme tu výsledok.
Brať kvalitný olej do zásoby na takúto cestu by bol číry nezmysel. Bolo by to cez 22 litrov.
Na funkčnosti sa použitie 10w40 nijako neprejavilo. A že motoru dávam extrémne zabrať vedia všetci, čo ma poznajú
Ešte trocha o Biškeku z môjho denníka...
Babylonská veža- Ako som Milošovi prehodil výhybku a poslal ho na druhú koľaj
Zatriasť Babylonskou vežou, alebo ju obrátiť hore nohami môže len slovenský architekt. A hostel pre cestovateľov je veľká veža, veľká výzva. Každý tu hovorí inou rečou. Triasol som poriadne. Až tak, že z nej spadla anglická slečna. Priamo mne do náručia...
Ako sa mi len do toho Nomads Home Hostela nechce. Dostali sme odporúčanie, ale ja by som najradšej vysliedil včerajšiu partiu motorkárov nech je sranda. No nakoniec sme to našli.
A aj niečo viac. Trochu som sa pri pohľade zarazil... svieža a prirodzená, celkom pekná, pokojne sedí a pozerá trocha zasnenými modrými očami. S o to väčším nadšením pristupujem k zoznamovaniu.
Jej odpoveď na štandardnú otázku odkiaľ, kam, ako ma dostala.
,,Z Anglicka do Mongolska na Vespe- skútri.,,
Prekvapenie a aj nadšenie som bol pripravený hrať, ale to vôbec nemusím.
Emma.
Hneď sme sa dozvedeli, že Vespa umrela po ceste sem až trikrát a vždy na tú istú chorobu. Zaseknutý ventil stretnutý s piestom a paseka v motore. Vespa je momentálne v Almaty v Kazachstane a čaká na náhradné diely z Anglicka. Malo by to byť do dvoch týždňov pojazdné.
A tu sa to celé začalo. Paralely a neuveriteľné náhody spojili cestovateľské plány. O 2 týždne totiž máme opúšťat s Milošom Almaty.
Po základných úsmevoch sme si každý išli po svojom. Ale chytil som jeden jej letmý a veľmi dôležitý pohľad. Ostáva už len čakať, kedy ho rozoznám opäť.
Jazero Issyk-kul
Keď sme niekomu po ceste hovorili, že pôjdeme pozrieť aj jazero Issyk-kul, všetci svorne tvrdili, že tam bude teplo a bude sa dať kúpať. Veľmi som tomu neveril, ale je to tak. Jazierko už asi 200 rokov neodteká (prečítal som na Wiki) a je z neho celkom príjemná alternatíva mora s piesočnatou plážou. Chvíľu som uvažoval na rozložením tábora, ale slnko bolo vysoko a ešte niekoľko bodov záujmu predomnou...
Úloha zameraná na kreativitu
Južne od jazera Issyk-kul sa nachádza niečo, čo tu na rýchlo pre upútanie turistov pomenovali Fairy Tale Canyon. Mne sa viac páči origo názov Skazka.
Je to pieskovcové údolie, kde sa príroda celkom slušne vyhrala s tým, čo mala momentálne k dispozícii. Ostali bizarné tvary, ktoré sem chodia obdivovať turisti. Zo začiatku som bol skeptický. Veď také tvary mám stále okolo cesty... ale je to celkom vtipné. tak som sa zapozeral a zamyslel, že som dvakrát spadol.
Čo je mokré, to je čisté
Pamätáte sa na tie horizontálne fotky z Kazachstanu spred mesiaca? Po prejazde hranicami s Kirgizskom som bol dosť prekvapený... Posúďte sami. Veľmi tomu pomohol dáždik, ktorý pekne osviežil farby a vyčistil vzduch. Ako ja hovorievam, keď utieram kvapky vody z helmy: ,, To je super, že prší, aspoň sa nebude prášiť,,
Milé deti!
Čo je na konci dúhy?
No predsa POKLAD
Jeden kaňon na každý deň+ strašidlo
Východne od Almaty sa nachádza Šaryn kaňon, o ktorom ľudia hovoria, že je podobný ako Grand Canyon. Turistov je tam asi toľko, ako prstov na jednej ruke. Má zaujímavú klímu. Na jeho horných okrajoch príjemne pofukuje vietor, ale na jeho dne vzduch stojí a je tam veľmi horúco. Pri kempovaní v jeho blízkosti ma počas noci budili zvláštne zvuky. Neustále som sa strhával zo sna a postupne som vylúčil všetky šelmy, ktoré by ma chceli zožrať. Ostal už len tirannosaurus alebo slon. Ráno som sa príšere pozrel zoči-voči... posledná foto... tomu neuveríte. Čo to je?
Alma Ata
Vyviezli sme sa lanovkou na kopček nad mestom ako Nemeckí turisti. Mali tam tabulu s osobnosťami, ktoré navštívili Almatu. A presne v strede, hneď vedľa Stevena Segala, bol aj prezident Ivan Gašparovič. To som sa musel odfotit. A ostatne sú už iba prerábky pri pivečku.
Ťažké je dodržať plány staré niekoľko mesiacov, ťažko je všetko detailne naplánovať niekoľko mesiacov dopredu
Naša cestovateľská svorka sa náhodou rozrástla o jedno vozidlo. Emma a jej vespa Grettle má rovnakú trasu ako my. Vespa bola niekoľko týždňov v kóme po kolapse rozvodov a dnes ráno o cca 2:00 miestneho času znova zavrčala. Držte tomu podivnému stroju palce, nech s nami vydrží až do Ulanbataru
V Almaty sa uzavrela etapa Strednej Ázie, na ktorú som sa najviac tešil
Opustili sme pestré a rôznorodé krajiny.
Emma si to na Vespe poriadne valí. Občas jej aj stíhame. 300 kilomettrov za deň je náš štandard a práve sa nachádzame v meste Barnaul.
No a to Mongolsko? Mám z neho rovnaký pocit, ako pred dvomi rokmi s Tureckom... hlavne preletieť... Predsa len je tu za rohom a navyše tam bol už každý. Teším sa na prekvapenia, ktoré nám prinesie.
30 kilometrov pred ruskou hranicou
Doprial som si technickú prestávku. Keď sme vyrážali zo Slovenska, veštil som mojej rozete životnosť do 10000 kilometrov. Potvrdilo sa to skoro presne.
Stravovanie
Dostal som veľa otázok typu: A čo tam preboha jete? Tak tu je jeden príspevok o tom, ako sme si krásne vyžierali v tej Centrálnej Ázii.
Obrázok č.1 - V Almaty sme si objednali veľký tanier, bolo to drahé, ale dobré. Všetky druhy grilovaného mäska + prílohy. Traja sme to nezjedli.
č.2. - vo väčších mestách je možné nájsť táckarne. Zoberieš tácku a ukazuješ prstom. Nemusíš lúskať menu, ktorému nerozumiem. Väčšinou sem prídem riadne hladný, naukazujem riadnu kopu a potom už len odfukujem .
č.3.- Lagman. To ti je taká lakocinka, niečo ako náš guláš, mäsko, rôzna zelenina a hrubé rezance. Fakt dobré, majú to skoro všade.
č.4. - Manty. Cestová taštička plnená mletým mäsom a potom uvarenä. Väčšinou je to mrazený polotovar, nič moc.
č.5. - Pirožky. Majú ich v obchodíkoch, v stánkoch na ulici. Plnené mäsom alebo zemiakovou kašou. Sú dobré a dá sa z nich najesť.
č.6. Keď sme v nejakej diere a v obchodíku nemajú skoro nič, určite majú aspoň sladkosti. Napríklad kávenky.
č.7. Večerné varenie, keď niekde stanujeme. Nejaka vifonka s chlebom, áno dajú sa tu kúpiť. Málokedy sa zmôžeme na niečo lepšie, sme leňosi.
č.8. Raňajky. Niečo rýchle do úst. Chleba s chlebom, zajedané ruským atlasom. Za luxusné raňajky mám to, keď zajem paprikou alebo dokonca jablkom.
V Rusku sú už aj nejaké lesy, kde sú okrem húb aj komáre. Šašlik, je tu celkom rozšírený. Šašlikom nikdy nič nepokazíte.
Dobru chuť priatelia
Barnaul
Zastávka na sprchu a trochu relaxu. (Podľa wiki) najstaršie mesto na Sibíri. Bohužiaľ väčšina pôvodných domov ľahla popolom. Mali sme šťastie na hostel. Je to drevenica asi 100 rokov stará
zistili sme:
- 10 rubľové bankovky sú nedostatkový tovar a my vieme prečo
- Emmu nikto neporazí v biliarde- celá motorkárska krčma čumela a ja som sa smial
Altaj
Miloš 11.8.
Altaj, pohorie medzi Ruskom a Mongolskom. Po dlhom čase sme videli konečne aj nejaké hory. Je tam fakt pekne. Velké rieky, ktoré tečú cez divočinu, nekonečné lesy. Síce som v Kanade nikdy nebol, ale pripomína mi to Kanadu. Miestny tvrdia, že netreba chodiť do Švajčiarska, tu je krajšie.
Cesta z Barnaulu
Cesta na mongolskú hranicu sa nám pomerne dosť natiahla... úprimne povedané, flákali sme sa a každý deň sme si našli nejaké pekné miestečko na spanie
Čujský trakt
Jedná sa o veľmi peknú cestu s označením M52, ktorá sleduje tok rieky Čuja. Má veľkú históriu ako obchodná cesta do Číny. Posledná veľká zmena pred vybudovaním súčasnej asfaltky bola v 30. rokoch minulého storočia. Vtedy na nej pracovali väzni za podobne ťažkých podmienok ako na ceste kostí, ktorá vedie do Magadanu.
Príjemné zastavenie bolo pri novovybudovanom pamätníku. Kúsok od neho je zachovaný približne 5 kilometrov dlhý úsek starej cesty z 30. rokov, takže som si mohol skúsiť, aké to bolo tadiaľ cestovať. Zvodidlá v náročných úsekoch boli vybudované z plochých kameňov a stúpania by sa dali porovnať s niektorými na Pamire. Cesta bola štrkovo-kamenistá a široká asi ako jeden súčasný jazdný pruh.
Do Mongolska asi ako z Bratislavy do Trenčína
Tesne pred Mongolskou hranicou sme ušli búrke, našli sme podivné kamenné maľby a miesto pre úchvatný motocyklový monument
Ako sme nechtiac narušili ruskú pohraničnú zónu...
Chcela nás zastihnúť búrka, ale ušli sme jej do mesta Tašanta. V pohodičke sme si nakúpili, prečkali dážď. Emma ostala v kaviarni a ja s Milošom sme sa vybrali na 10 kilometrový výlet za archeologickou zaujímavosťou.
Našli sme pole s kruhovými kamennými mohylami.
Všetko by bolo fajn, keby za nami neprišlo auto ruskej pohraničnej stráže. Vraj sme narušili chránený priestor a že či máme povolenie... vyštartovali za nami až dve hliadky
A čo potom?
-Museli sme ísť pred ich autom na stanicu, ale nestíhali nám v teréne. Museli sme ich čakať.
-Podpísali sme tonu papierov, a jednu mapu, kde malo byť označené miesto, kde nás chytili. Bohužiaľ mapa by potrebovala ešte dve strany- boli sme príliš ďaleko.
-Emmu chceli pokutovať tiež, ale odmietli sme tlmočiť a oni boli leniví zavolať tlmočníka
- Pokuta 900 rubľov na osobu.
- Ostali sme spať na hranici pri kamiónoch
Aké ponaučenie z toho plynie?
Čítať otravne dlhé výhražné tabule pri ceste do konca a mimo asfaltu v pohraničnej zóne ani krok. Dokonca ani do obchodu, na WC a podobne!!!
Ako prepašovať Vespu do Mongolska legálne?
Roman 11.8.
(neberte to ako návod na legálny podvod)
Ak ste na svojom stroji ako turisti a máte turistické víza, všetko je v poriadku. Lenže naša Emma plánuje ostať aj s Vespou v Ulanbátare a rok tam učiť deti.
A toto bol počiatočný bod, kde sa roztočil kolotoč byrokracie trvajúci 5 hodín- lepšie povedané do záverečnej. Niečo ako kedysi dávno Veľký tresk, len menej organizovaný.
Emma bola povinná zaplatiť zálohu za svoj motocykel približne vo výške 25 percent kúpnej sumy. Lenže ako zistiť kúpnu sumu? Colník začal pozerať inzeráty na nete a zistil, že Vespy sa v Anglicku predávajú okolo 3000 libier. Emma prišla so slzami v očiach, že bude musieť zaplatiť 600 libier.
Vymyslel som dve funkčné alternatívy:
(1) Napíšem čestné prehlásenie, že Vespu kúpila odomňa za 350 libier.
(2) Narýchlo uverejním niekoľko falošných inzerátov
Varianta číslo dva nakoniec zabrala. Týmto sa ospravedlňujem polovici Európy za pošliapanie nádejí na kúpu Vespy v super stave po prvom majitelovi z roku 2002 za 330euro. Falošné inzeráty som už stiahol
Mongolsko
Mongolsko - krajina do ktorej som sa chcel už dávno dostať. Tešil som sa sem a zatiaľ ma nesklamala. Je zaujímavé, ako sa krajina zmenila. Na jednej strane Altaja sú lesy a na druhej strane nieje nič, len step. Ani tráva tu poriadna nerastie, iba maličká. Možno preto, že sme dosť vysoko, okolo 2500 m.n.m.. A je tu teraz aj riadna zima, v noci bolo len 2 stupne. Ľudia sú tu velmi fain, aj keď nemajú občas rozhľad. Pytali sme sa na mesto Olgii a vraveli, že je to veľké mesto, tak okolo 500 000 ľudí. Moj odhad je, že je veľké zhruba ako Ilava. Cesty tu niesu vobec zle, chodia po nich aj kamiony. Zatiaľ sme prešli oveľa viac po asfalte, ako po štrku. A aj ten štrk vyzera ako podklad pod asfalt. Polovica cesty do Ulambataru je asfaltová. Takže, to nieje už také adventure, ako mám napozerane z Long way round, kde kúsok pred Ulambatarom bozkavali asfalt. Kto chce zažiť ešte nejaké dobrodružstvo, nech sem rychlo ide, cesty stavajú rýchlym tempom. Za pár rokov sa môže stať, že pojdeme po dialnici z Nemecka, cez Mongolsko až do Číny.
Mesto Olgii
GoPro podrsenka
Milí motorkári a milovníci pohyblivých obrázkov. Dovolil som si vymyslieť úžasný doplnok pre všetkých, ktorí chcú zvečniť svoje zážitky v pohybe. Nedám si tento môj vynález patentovať zámerne.
Najväčšou odmenou bude pre mňa, ak uvidím viac motorkárov brázdiť cesty v GoPro podprsenke.
Pomsta zjedeného svišťa
Miloš sa od nás odpojil. Jednoducho zablúdil do inej doliny a tak sme si užili s Emmou asi 5 dní vo dvojici.Všeličo sme pozažívali, krásne miesta prešli… najkrajšie fotky boli ukradnuté s foťákom.
Čo však stojí za zmienku je jedna večera. Našli sme si parádne miestečko pri potôčiku, pod lesom asi 30 kilometrov od mesta Tosontsengel. Založili sme oheň, lebo bolo asi 6 stupňov. Pristavilo sa auto, vystúpili dvaja chlapi, prisadli k nám, vodka padla za vlasť. Vraj majú niečo dobré na jedenie. Za 5 minút doniesli čerstvo uloveného svišťa. Nakrájali ho mojim nožom, uvarili v mojich hrncoch, Emma mala najväčšiu obavu, že jej pridajú svišťa do polievky. Je to celkom slušná pochúťka.
Moje odporúčanie: Jedzte svište, zachránite zajace!
A prečo pomsta zjedeného svišťa? Nasledujúceho dňa sa na nás zosypalo niekoľko problémov
- Umrela mi baterka v motorke (našťastie som mal náhradnú- veľká vďaka Miro- zachránil si ma)
- Uletel mi štít na helme
- Emma v snahe prekonať rozmočené pieskové kolaje celkom drsne hodila držku v štýle supermana. Zlomila pri tom stojan na Vespe a odpadol jej kufor.
Súhrn technických prestávok vyhradených pre Vespu ,,Grettle,,
-Dýchavičnosť spojená so zaneseným vzduchovým filtrom. Pôvodne sme si mysleli, že jej zle zatvára výfukový ventil.
-Odpadnutý vysokonapäťový kábel a tyristor
-Prerazenie zadného plášťa na retardéri, ktorý sa na ceste vypínal do výšky kolien
-Bublina na prednom plášti- ak sa máte radi, nekupujte čínske plášte.
-Ulomený stojan pri páde do priekopy- ako stojan skvele poslúžil po zvyšok výletu môj Perák
-Odlomený kufor
V roku 2012, keď sme boli na Kryme, som si pri jednej náročnejšej situácii povedal: ,, Nevadí, každý zážitok sa počíta,,. Po prvej noci v Ulanbátare som si to musel povedať znova. Ako tradične, aj teraz mi ukradli foťák. Ale musím povedať, že zlodejiov tu majú kultivovaných. Kým som bežal za zlodejom, Emma ma čakala na bezpečnom mieste. O chvíľu okolo nej prešlo auto a hodili po nej moju kabelku s pasom, dáždnikom a okuliarmi. Zmizol len foťák a peniaze. Mal som pre vás pripravené série pohľadníc z celého Mongolska...
Ulanbátar prvé tri dni. Slovák s tromi guľami a ľudožrúti
Po krádeži foťáku nastal sled udalostí, ktorý by najlepšie opísal vtip o Slovákovi s tromi guľami a ľudožrútoch… Iste ho všetci poznáte, nemusím sa teda toľko rozpisovať.
Už viete, že mi ukradli foťák. Našťastie mám môj starý náhradný chudák, ktorý bol ukradnutý v minulosti dvakrát a vždy sa ku mne vrátil. Najskôr vo Vilniuse, potom v Trenčíne…
Miloš mi nasledujúceho dňa hovorí… Asi mi odišiel foťák. Skutočne jeho foťák fotí, ale bez výsledku. Chudákovi Milošovi ostal na zvyšok výletu len mobil.
No aby bol Slovák Slovákom s tromi guľami:
Vybral som sa s Emmou večer do baru. Štandardná zábava, štandardné pocity… a ráno? Spomenul som si, že foťák ostal v bare.
(vrátili mi ho )
Ešte zopár barových, konzumných a hlavne karaoke.
To karaoke vymyslela Emma. Zobrali sme aj Milošovu spolubývajúcu Isabellu na párty. Ale keď sme začali s Milošom spievať, ženy z nás proste odpadli
Aká je naklepšia otázka ženy hneď po prebudení?
Spravím ti raňajky, alebo ti mám zvariť sedadlový nosník?
Skúste hádať, aká bola moja odpoveď...
Sme v Rusku, na dalekom vychode
Miloš 1.9.
Kde sú tie časy, keď som nad týmito končinami slintal nad atlasom. A teraz som tu. Mesto sa vyznačuje tým, že tu majú najväčšiu hlavu Lenina na svete. Momentálne je tu pri Leninovi veľká oslava. Deťom začína školský rok... Takže krpci, zajtra do školy...
Trafil som obrovsku dieru
Ako to dopadlo? Polámaný pavik, prerazený plášť na ňom a vytrhnuté tri špice zo zadného kolesa na motorke. Pavika som pozváral ešte v Mongolsku a na krivom kolese som dokríval 500 kilometrov do Ulan ude. Aby toho nebolo málo, keď som tu riešil koleso, všimol som si na ráme vpredu prasklinu. No fajn. Ale sme v Rusku, tu sa veci dejú. Ani nie za pol hodinu som mal pozvárané. A s odkazom: Povedz tam u vás v tom Československu, že tu sú dobrí ľudia, brat bratovi pomôže, keď treba. A jediné čo chceme tu, aby bol mier a pokoj.
Miloš o ceste na východ
Ulan Ude, veľký cieľ pre nás. Bolo by treba to otočiť domov. Ale kontinent ešte pokračuje na východ. A ja som sa tento rok ešte nekúpal v mori. Poďme sa okúpať do Vladivostoku. Nebojte sa, už je to domov len 15 400 kilometrov. Bude to maratónska jazda naprieč celým Ruskom. Očakávajte nás doma v októbri.
Prvá dvadsaťštyrihodinovka
Vyrážali sme o 7:15 ráno, mali sme na pláne prejsť 800 km.
Pršalo, mrholilo, po tme sa ísť nedalo. Miloš stratil veko nádrže, mal mix voda-benzín.
Pozdravujeme a spievame "Sibír taxi".
Roman 5.9.
Je 19:30 miestneho času.
Štartujeme 24 hodinový rekord.
Roman 7.9.
24 hodinovka dokončená. Sme v Chabarovsku. Zrejme to ovplyvnil cyklón vo Vladivostoku, že nám pol cesty lialo. Preto taký slabý výsledok. Roman prešiel o 200 km viac, lebo sa vracal spred Vladíka. Miloš zhruba 1000 km a Roman 1200 km. Štartovali sme večer, tak za 36 h by bolo plus 400 km za predošlý deň.
Na Sibíri vôbec nieje nuda. Je tu veľmi pekne. Prechádzali sme úsekom z UlanUde do Chabarovska. Žiadna rovina, stále nejaké kopčeky, zatáčky. Síce je len začiatok septembra, ale sem už dorazila jeseň.
Permafrost
Miloš 9.9.
Prechádzame cez zaujímavé oblasti na Sibíri, permafrost. Čo to je? Je to trvalo zamrznutá pôda. V lete sa roztápa len jej povrch. A všetka voda, čo sa roztopila, alebo napršala ostáva na povrchu. Vždy som sa chcel pozrieť, ako to v reále vyzerá. A ono je to naozaj tak. Celá Sibír je jeden močiar. Porastený nepriechodným lesom a kríkmi. A všade samé komáre. Ako sa mohli tadeto pohybovať dávni cestovatelia a lovci, pri neskutočných vzdialenostiach? Neviem si to predstaviť. Skúšal som prejsť kúsok po takejto pôde. Neprešiel som ďaleko. Buď tam bola voda, alebo nekonečne mäkký a hlboký mach. Báli sme sa medveďov.
Čo to pre nás znamená? Stany si nemôžeme položiť kdekoľvek. Sú tu štrkové odpočívadlá, alebo miestne kafe - nostop motoresty pre vodičov.
Sibír Taxi
Severný vietor fúka, východ láka, o mesiac si na Sibíri postavíme snehuliaka. S touto ideou som štartoval v Ulan Ude peráka.
Čakala nás dvojtýždňová dovolenka ako odchýlka od pôvodného plánu. To som netušil, že uvidíme skutočne krásnu Sibír, ale pripomenieme si aj Potemkinovu dedinu z roku 2013.
Pozrite na tie farby… Keď budem veľký, chcem mať vlastný močiar! Tie farby sú ako zvuk starého leta, optimistické a paradoxné zároveň. Ale nebol to len relax:
Viete čo je to práčka?
Viete, ako sa najľahšie dostane blato na štít helmy?
Neviete? Vy ste nečítali slávny cestopis Potemkinova dedina?
Ruské banány
Miloš 9.9.
Čím sa my tu môžeme chváliť? Sme vo Vladivostoku... a čo? Ale keď pôjdete v obchode okolo banánov, na chvíľku sa pri nich pristavte.
Stretli sme kamionistu niekde pri odbočke na Jakutsk. Že vezie banány. Z Ekvádoru ich priviezli cez Panamský prieplav loďou do Sankt Peterburgu. A on ich odtiaľ vezie cez cele Rusko do Jakutska. Tieto banány vlastne prešli skoro okolo celej Zeme. Druhou stranou by to mali bližšie. Potom sme sa zahovorili, ako to je byť v Rusku kamionistom. Všetko tu je o niekoľko radov väčšie. Vravel, že mesačne najazdi tak okolo 25 000 km a túto trasu Piťer - Jakutsk dá tak za 9 dní. 9500 km. Čumeli sme ako puci. O tom sa nám nemôže ani snívať.
Vážte si banány, sú to cestovatelia.
Aby bolo jasné, bola to súťaž pre všetkých, ktorí nás priebežne sledovali
,, Čo sa stane so sprchou, keď ju týždeň nebudete používať?,,
Dúfali sme, že sa aspoň medzi cestovateľmi nájde niekto kreatívny... Bohužiaľ nikto. Takto mala vyzerať správna odpoveď:
Sibírsky dážď
Cesta z Ulan Ude do Vladivostoku (3500 km) nám trvala 7 dní. Z toho 4 dni pršalo. Nebola taká zima, aká mohla na Sibíri byť.
Napíšem chronologicky moje pocitové pochody, ktoré prichádzajú s narastajúcimi kilometrami v daždi:
0 km - začína pršať "ku*va, zasa prší "
50 km - zatiaľ je to v pohode, topánky mám premočené, ale na to som si už zvykol
150 km - už to nie je taká pohoda, rukavice mám premočené, nohy tiež, ale celkom normálka.
300 km - posratý sprostý nepremok, preteká medzi nohami. Rozkrok mam mokrý, voda postupuje smerom ku nohám a bruchu. Začína mi byť trochu zima.
500 km - voda z rozkroku sa stretla s vodou z topánok. Brucho je mokré, okolo krku tiež. Taktiež prilba. Všetko je mokre, ruksak, všetko čoho sa dotknem. Mám chuť vraždiť.
1000 km - chytá ma zrádnik, keď vidím, ako sa v diaľke spája obloha s krajinou v jednej nekonečnej sivote. Sku*ný nekonečný prije*ný Ruský dážď, ziapem do prilby. Pri predstave, že budem rozkladať mokrý stan a spacák a pri tom mi bude pršať voda na hlavu ma chytá druhý zrádnik. Naokolo totálne nič, kde by sa dalo schovať, iba nekonečné lesy.
Je to tu celkom drsné ale hreje ma myšlienka (teraz v suchúčku), že sa to dá vydržať a mohlo by byť ešte horšie.
Ruská bonboniéra
Toto by mohla byť aj pohľadnica pre Ivana Rúčka. Kedysi hovoril o tom, ako sa v Rusku pije vodka. Mala by sa zajesť chlebom. Ak ste ale členom chudobnej rodiny chlieb nejete, ale si k nemu len privoniate. Všetci určite viete, aká je najlacnejšia bonboniéra pre svokru na Slovensku…
Skombinoval som pri raňajkách z dlhej chvíle slovenskú a ruskú tradíciu a vymyslel som Ruskú bonboniéru.
Budete potrebovať:
0,5l vodky Dobrý Medveď
Krabicu kockového cukru
Vladivostok
Ako sa tak pozerám na glóbus, už budeme pomaly k Slovensku bližšie zo zadku ako z predku. Časový rozdiel z Michaloviec až hen do Vladivostoku je 8 hodín, čiže momentálne môžeme veštiť vašu budúcnosť.
Za pomoci motoklubu Ruských samurajov sme boli opäť po daždivých kilometroch ponížení z cestovateľov na obyčajných ľudí. Mám taký pocit, že toto mesto je tou najzbytočnejšou cestovateľskou métou. Jedine, že by ste chceli pokračovať ďalej na východ/západ. Vtedy to má zmysel. Pre nás je to definitívna otočka na Slovensko. Videli sme, pojedli, popili, oddýchli. Zajtra si ešte na rozlúčku prejdeme most na ostrov Russkij a nejaké ďalšie. Lebo toto mesto je hlavne o úžasných mostoch, lodiach, prístavoch.
Slávna ponorka S56
Zopár lodí potopila, vojnu prežila a aj svet oboplávala
Dokončili sme pretek, jazdili sme 36 hodín
Po ceste Roman pridrel peráka, jeden defekt na perošovi, jeden na pávikovi. Chceli sme ešte večer pokračovať, ale prihnala sa búrka. Mali sme celkom pekné počasie, pršalo iba na začiatku a na konci. Spravili sme asi 1700 km.
Vladivostok- Ulan Ude za 5 dní!
Je to 3500 kilometrov s rôznymi povrchmi, žiadna rovina ale veľa tiahlych stúpaní. Medzi tým asi 4 defekty, pridretý motor, zváranie rámu, dážď, hmla, únava, tma a silný protivietor, dopravná nehoda.
A my máme denný priemer 700 kilometrov
Pri našich výkonoch na vzdialenosť a čas sa mi preháňali v hlave niektoré paralely. Predovšetkým môj rekord z roku 2014. Pokus dostať sa z Volgogradu do Moskvy za jeden deň skončil na 850tom kilometri a jedenástej hodine. Ďalej moja niekoľko rokov stará komunikácia s majiteľom zvláštnej motorky, ktorá nápadne pripomínala špeciál z pretekov na 24 hodín Bol d´Or. Jeho čiernobiele fotky mám v archíve.
No a teraz sme tu my:
Roman- jawa 350 perák- rekord 930km za 12 hodín
Miloš- jawa 350 typ 634- rekord 800km
Pridávam fotky tej zvláštnej motorky.
Teraz vám milí priatelia prezradím jedno cestovateľské tajomstvo
Aby to naše cestovanie nebolo príliš jednotvárne. Čo by to bol za príbeh bez poriadnej zápletky?
Museli sme sa s Milošom na čas rozdeliť. Tlačia ho termíny a predsa ja sa tak ponáhľať nemôžem… nikdy sa neponáhľam, všetko na poslednú chvíľu, poznáte ma. Po ľahšej búračke sa mi zle spí na pravom boku… našťastie lak a chróm na peráku je bez poškodenia…
Navyše som si v Ulanbátare zabudol šatku na krk. Áno tú krásnu (červenú) s bielymi bodkami. Ako by som mohol ísť cez Sibír bez nej? Keby som sa bez nej ukázal na Slovensku, moji východňari by ma... opili
Pre úplnosť, Emma chce vytvoriť sochu mňa v plnej kráse. A to je predsa veľká česť. Je teda isté, že budem prvý slovenský architekt, ktorý bude mať vlastnú sochu v Ulanbátare… a ešte k tomu nahú.
Neklopte si na čelo! Je to parádička dvakrát za sezónu si na motorke skočiť do Mongolska. Čo poviete?
Moju rekonvalescenciu sme s Emmou začali kriketom, venčením šteniat, piknikmi všetkého druhu a plánovaním ďalšej veľkej cesty...
Na záver (pre tento raz)
trocha sme plánovali ďalší výlet
Možno niekoho zaujme iný pohľad na vec
Počas cesty je pre mňa bežné písať si denník. Aktuálne má niekoľko stoviek strán. To už asi ani ja sám neprečítam.
Emma preferuje grafický denník. Tu si môžete pozrieť zopár skíc. Asi sa budem inšpirovať. Obzvlášť, keď mám také úžasné nadanie nechať sa okrádať o foťáky. Kliknite na obrázok
Milošove príspevky z jeho samostatnej cesty domov
Ruská zima
Zatiaľ, čo vy sa doma ešte opaľujete, tu už seriózne prichádza zima. V Magadane napadlo 30 cm snehu ešte začiatkom septembra. V Jakutsku zima už začala. A miestni tu v Ulan Ude vravia, že zima príde tak o dva týždne. Dnes ráno bolo také počasie, že keby začalo snežiť, tak mi to príde úplne prirodzené. A to máme len polovicu septembra.
Zatiaľ, čo si Roman váľa šunky v Ulanbatare, ja poctivo ujedám kilometre. Spravil som si malú odbočku a som v Tomsku. Konečne pekné mesto, kde sú aj pekné baby.
Bol som pozrieť múzeum gulagu. Je to skôr múzeum o ľuďoch, ktorí boli zavretí v Tomskej oblasti v gulagoch. Nachádza sa tu aj mapa všetkých gulagov v Rusku. Po tomto múzeu som rozhodnutý, že pôjdem pozrieť aj skutočný gulag v Perme.
22.9.
Cestou z Ulan Ude až do Tomsku som mal šťastie na počasie. Bolo pekne, aj keď v posledných dňoch je Sibír zahalená dymom z mnohých požiarov. Išiel som okolo Bajkalského jazera, bolo tam ako pri mori. Škoda len, že okolo cesty je nekonečný les, tak veľmi nie je vidieť.
22.9.
Bol som pozrieť Krasnojarsku priehradu na rieke Jenisej. 124 metrov vysoká betónová priehrada patrí medzi najväčšie na svete. Majú tu špeciálny výťah, ktorým vyťahujú lode za priehradu. Koli vsade pritomnym straznikom, zlym svetelnym podmienkam a tym, ze fotim iba mobilom, som ju nemohol ani poriadne odfotit. Tak som vam odfotil aspon 10 rublovu Krasnojarsku bankovku, podpisanu od Krasnojarskych motorkarov.
Pavik sa mi polámal.
Idem si tak idem kdesi za Irkutskom, keď vtom zrazu fajné jamy. Nestihol som brzdiť, tak som ich len preletel. Zrazu som cítil starý známy plandavý pocit.
Defekt! ... Prvé som si pomyslel.
Skontroloval som koliesko, bolo plne. Pozriem na podvozok a ten bol riadne nalomený v zadnej časti. Pavik šiel skoro bruchom po zemi. No fajne. Pomaličky som zašiel do prvej dediny, zohnal tam chlapíka, čo by vedel Kamaz krížom zvariť.
Ani som neodmontoval korbu, otočil som ho hore bruchom a chlapík mi tam navaril oceľové krídelká. Akože na spevnenie. Poďakoval som sa a pokračoval v ceste.
Ale stále to bolo nejaké plandravé. Po pár sto kilometroch som to skontroloval a zbadal som ďalšiu prasklinu. Tento raz v prednej časti podvozka tam, kde sa rúrka ohýba hore. Doplandral som sa do ďalšieho mestečka a tam našiel vyčančaný autoservis.
Tento krát som dal korbu dolu a dobre som spravil. Našiel som na ráme pod korbou 3 praskliny. Chlap mi to začal zvárať CO-čkom. Ogrckal mi tie praskliny, navaril na spevnenie nejaké pliešky. Radšej by som to nejako poriadnejšie a riadne železo navaril. Ale ubezpečil ma. Neboj sa, viem čo robím. Bude to Ok. Nechcel za robotu nič, že od srdca. Tak som mu nechal aspoň na pivo.
Ale stále to nebolo ono. Ako sa vraví, do tretice všetko dobré. Nasledujúci deň som našiel servis, taký obyčajný, špinavý. Znova som to rozobral. Chlap rozrezal oceľovú trubku cez polovičku, ohol a z prednej časti rámu navaril zospodu. Tak a teraz to bude na furt.
Toto ten môj pavik potreboval. Nechcel by som ho tu nechať, chcem si ho doviezť domov. Už je to v pohode. Ono to nie je zlý výrobok. Na to naše ČeskoSlovensko to úplne stačí. A navyše ho naši bratia v Čechách nadizajnovali ideálne na basu piva. Ale nechoďte s tým na Pamir, ani do Mongolska, ani do Vladivostoku. A už vôbec nie naraz.
Motorečka ide OK, nekazí sa. Klopem na drevo. Len občas strieľam tlmič z výfuku po kamiónoch. Aj ten som si drôtikom poistil...
22.9.
A este zopar peknych fotiek, takych kadejakych.
27.9.
Pozdravujem Európu priamo z jej hranice na Urale. Zbohom studená Sibír. Valím ďalej na západ.
1.10.
Som toť za humnami, v Jaroslavovi povyše Moskvy. V Moskve som už bol, a nechce sa mi zasa do tej zápchy. Tu by ste sa veru ťažko stretli, keby ste sa dohodli v krčme pri kostole. Kostolov je tu viac ako krčiem. Historické centrum je zapísané v Unescu. Pozrel som 1000 rubľovú bankovku, bol tam Jaroslavl, tak som tu. Okrem kostolíkov sa tu promenádujú fakt pekné devočky. Je na čo pozerať. Dá sa to porovnať s Tverom alebo Kazaňou.
1.10.
Pohorie Ural to ti je také nič. Tešil som sa naň po dlhých Sibírskych rovinách. Cesta veľmi pozvoľne stúpa, ani by ste si to možno nevšimli. Všade naokolo je les a divočina. Až hore navrchu je vidno nejaké drobné kopčeky. Navrchu to malo výšku 350 m.n.m. Ale bola tam pekná kosa. Je tam už pokročilá jeseň. Navrchu pri pamätníku som stretol Gruzínske ženštiny, tak spravili družbu s Československom, pofotili sme sa.
1.10.
Bol som pozrieť múzeum, ktoré vzniklo na mieste bývalého Gulagu Perm 36.
Oplatí sa navštíviť. Prišiel som dosť neskoro, hodinu pred záverečnou, nikoho tam už nebolo. Zobral ma strážnik, povodil ma po celom tábore a všetko povysvetľoval.
Tento tábor vznikol v 40. rokoch. Najskôr sa špecializoval na ťažbu dreva z okolitých lesov. Potom sa preorientoval. Navštívil som priestory pre tie najťažšie prípady prevýchovy. V cele 4 ľudia, aby mali cez deň kde sedieť, sklopili lavice na spanie a mali tam 4 klátiky na sedenie. Cez deň prešli do druhej miestnosti a tam pracovali. Mali tam malý lis, na ktorom vyrábali drobné súčiastky do žehličiek. A potom zasa späť do cely. Tu mohli byt maximálne pol roka.
Ostatní to mali trochu ľahšie. Mali v tábore ubytovaciu a pracovnú časť, mohli sa cez deň pohybovať po celom tábore. Mali tam najskôr gáter, kde vyrábali dosky, neskôr vyhňu a kadečo iné.
Zaujímavé bolo oplotenie tohto tábora. Skladalo sa zo 4 zón a piatich plotov. Prvý bol ostnatý plot a prvá zóna. Potom elektricky plot a zóna, kde bol priamy výhľad zo strážnych veží. Tu sa strieľalo na každý pohyb. Vysoký drevený plot a zóna, kde mali natiahnuté rôzne senzory, zaznamenávajúce pohyb. Ostnatý plot a zóna s riadne ostrým sabačkom. A nakoniec vysoký drevený biely plot, aby bolo vidno tiene aj v noci.
Veru, nechcelo by sa mi tam byť len za to, že som mal na niečo iný názor alebo som sa niekomu nepáčil.
1.10.
Prechádzal som cez mesto Iževsk. V tomto mestečku sa vyrábali Ruské motocykle IŽ. Chcel som porovnať rozdiely medzi Ižom a mojou Jawou. Škoda, že tu nemajú žiadne múzeum. Ani som žiadneho Iža po meste nevidel chodiť. Zato som stretol zopár pamätníkov, ktorí keď videli Jawu, tak sa pristavili na kus reči. Vraj Iže boli charašó motocykle. Jawa tiež, ale Iže boli ich. Jazdili na nich v lete, zime. Mesto je okrem Ižov zaujímave aj niečím iným. Doteraz sa tam vyrábajú legendárne Kalašnikovy a ich odvodeniny. Majú tam aj pekné múzeum. Je skôr venované tvorcovi Ak 47 Michailovy Kalašnikovy, ktorý prišiel s prototypom práve v roku 1947 tu v Iževsku. Tento pán zomrel len pred tromi rokmi. Okrem toho je v strede mesta nádherný chrám, o ktorom som nevedel a bol pre mňa prekvapením.
3.10.
Som v Lotyšsku. Mám z toho celkom radosť, že už som v tom našom Euro Sojuze. Trochu mi ju pokazil Lotyšský colník, keď mi vyhmatol fľašu vodky. Ale zaplatil som za ňu 6 euro a mám ju
7.10. Miloš dorazil na Slovensko
11.10.
Ahoj priatelia, moje dobrodružstvo sa už skončilo. Dorazil som domov do Nimnice v nedeľu večer.
Ďakujem za pekné privítanie na Slovensku, aj keď som sa snažil dôjsť domov v tichosti.
Do Litvy ma prišiel privítať kamarát Vlado. Potom som sa 2 dni vítal na východnom Slovensku v Michalovciach a ešte aj v Kremnici a samozrejme doma s rodinou.
Moje samostatné putovanie ,,roman,,
Kým Miloš bol už niekde pri Urale, ja som ešte trávil odpočinkový čas v Ulanbátare. Emma mi bola príjemnou spoločnosťou. Nesmel som však prešvihnúť poslednú chvíľu na odchod. Keby som ostal len o týždeň dlhšie, skutočná ruská zima by ma pohltila už niekde pri Irkutsku. Starostlivo som si naplánoval harmonogram kilometrov a času až za Ural. Keby som ho porušil a ostal niekde o 2 dni dlhšie, asi by som skutočne zamrzol. V nasledujúcich príspevkoch budete vidieť, aké je to jazdiť 300- 500 kilometrov denne pri priemernej teplote -3 stupne s vidinou, že od domova vás delí 8300 kilometrov. Keď najpovzbudivejšie, čo vám ľudia povedia je, že zamrzneš.
Dobrý ročník!
Kto by to bol povedal. V roku 1952 zišlo z linky v Týnci nad Sázavou niekoľko kusov motocyklov. Boli špeciálne pripravené pre československú armádu v zelenej farbe. Tá moja bola jednou z nich. Možno to bolo práve po celozávodnej dovolenke. Robotníci boli dobre oddýchnutí a odviedli skvelú prácu. Ťažko povedať aké príbehy a osudy stretli ostatné a či ešte existujú.
Chvíľku som sedel nad mapami a počítal kilometre. Práve tu v Ulanbátare mám najazdených cez 20000 kilometrov z tohto výletu. Ľahké zamyslenie nad cestovaním z minulých rokov ma dostalo k zujímavému číslu 100 000 kilometrov. Áno, práve tu som odvalil na mojom starom železe stovku od roku 2009.
Dnes opäť štartujeme. 8500 kilometrov pred nami
3.10.
Hlásim sa znova medzi živých, práve vyrážam z Krasnojarsku.
Z Ulanbátaru som nakoniec vyrazil až v pondelok. Prvá noc v stane ma presvedčila, že to v tomto období bude možno ťažšie ako obvykle. Stan mi do rána úplne zamrzol. Nemohol som sa z neho dostať von, lebo bol primrznutý zips. A to bolo len okolo -6 stupňov. Oproti nasledujúcim dňom parádne tepľúčko. Včera bolo -13
Po tejto skúsenosti som zaviedol nové zvyky:
-akumulátor z motocykla si beriem k sebe do spacáku
-kúrenie v stane zabezpečujú 3 čajové sviečky
3.10.
Ulan Ude po tretí raz.
Už som tu ako doma. Teraz s malou technickou vsuvkou. Bolo treba vymeniť reťaz. Dopasovali sme tam s miestnymi motorkármi nejakú kvalitnú ruskú. Chlapi si zo mňa robili srandu, keď videli stav mojich pneumatík a odporučili mi zaujímavé riešenie...
3.10.
Bajkal sa vydaril.
Na poslednú chvíľu som našiel perfektné miesto na južnom brehu a príjemný čas na pravú bajkalskú večeru
3.10.
Ešte zopár bajkalských. Je to pre mňa momentálne hrejivá spomienka
3.10.
Irkutsk- Keď ma prestanú baviť motorky, určite si kúpim loď
3.10.
-3, dážď so snehom, 500 kilometrov denne. Triasol som sa tak, že mi to až bolo trápne. Každý mi hovorí: zamrznešzamrzneš! A ja sa im snažím vysvetliť, že ma tým veľmi nepovzbudzujú. Ale ide sa ďalej... mám parádne rukavičiská a zopár dobrôt na cestu ešte z Ulanbátaru
5.10.
Včera o 19:00 dorazilo parádne vychladené slovenské mäso do Novosibirska. Našťastie to bolo teraz len chladenie vzduchom. Rozhodol som sa, že na pár dní seknem s kempovaním a budem využívať všetky možné hostely, motely,...
Dnes som mal celkom pekný deň v meste. Tu sú pohľadnice:
7.10.
Živá panoráma, lokalita Sibír.
Tak, ako som včera nedorazil do Omska, dnes som nedošiel do Tulmenu. Ale užil som si 600 kilometrov krásnou krajinou a práve som vyliezol zo sauny. No nie je to pekný deň?
7.10.
Pamätáte sa, ako mi pri prvých 1500 kilometroch na tomto výlete vestrielalo za deň aj 5 špicí na kolese? Kamarát Jozef mi musel celú novú sadu poslať do Volgogradu. No predstavte si, tie špice mi dnes začali samé rásť. Krásny deň
Aktuálna poloha Jekaterinburg
Včera som sa zastavil u kamaráta Ivana v Kamyšlove. Poznáme sa už niekoľko rokov a konečne sme mali príležitosť osobne sa stretnúť. Ivan spolu so všetkými nadšencami historických vozidiel v Sverdlovskom kraji spojili sily a pomohli mi nájsť zadnú pneumatiku, ktorú som už potreboval ako soľ. Aktuálne mala po 4 a pol mesiaci odvalených 25000 kilometrov. Po snehu motorka išla radšej do všetkých strán než vpred. Môj rozmer pneu je aj v Rusku veľmi ťažké zohnať. Pneumatiky pre motocykle URAL sú príliš široké. Stala sa neuveriteľná vec. Československá pneumatika Barum čakala v Rusku nepoužitá celých 50 rokov, aby som ju teraz mohol obuť a doviezť ju späť domov.
Prvý deň v Jekaterinburgu patril strojom
Navštívil som múzeum, historických vozidiel, ktoré spravujú Ivanovi kamaráti. Okrídlené ameriky vesmírneho veku, predvojnové a aj nejaké zaujímavé motorky o ktorých sa mi nikdy nesnívalo. Dopustil som sa veľkého prehrešku. Boli tam aj jawy, ale mám ich už tak napozerané, že ma nenapadlo ich odfotiť...
10.10.
Jekaterinburg- Pamätník Borisa Jeľcina
Ako každý pondelok všade na svete, múzeá sú zavreté. Tak som to dnes vychytal. Všetko som si pozrel len zvonka. Budova je zapichnutá medzi riekou a výškovými budovami, ktoré zasklili teda poriadne
10.10.
Jekaterinburg- Chrám na krvi
Názov znie trocha nepríjemne. Chrám bol dokončený v roku 2003 na mieste, kde bola v roku 1918 popravená cárska rodina. Pošťastila sa mi len jedna fotka z interiéru. Opäť sa za mnou rozbehli nervózni strážnici, že fotiť sa nesmie. A potom na mňa takticky poľovali všade. Fotenie v kostoloch je zjavne medzinárodný škandál
10.10.
Jekaterinburg- ostetné srandičky
- jednoúčelová klávesnica v tráve pri rieke
- československá električka na námestí 1905. roku
13.10.
Ešte jedna zastávka za Jekaterinburgom:
Ganina Jama
Z predchádzajúcich príspevkov už viete, kde v Jekaterinburgu zastrelili cársku rodinu. Neďaleko mesta, v lese po ceste na Perm sa nachádza pútnické miesto, kde bola rodina pochovaná.
13.10.
Po Milošových stopách...
Prakticky sa teraz pohybujem v stopách Milošových. Ako sa však stáva na výletoch, tá istá cesta je vždy niečím iná.
Tak napríklad Perm. Odchytili ma motorkári, pochválili sa veľmi zaujímavým klubom- v areáli sa nachádza protiatómový kryt v pôvodnom stave. Ešte aj radiačné filtre fungujú.
Uzavreté mesto:
Perm bol centrom sovietskej výroby tankov a zároveň uzavreté mesto pre cudzincov. Bol som si pozrieť múzeum zbraní, ktoré sa tu od roku 1865 vyrábajú.
13.10.
Ja som Milošovi celkom neveril...
Povedal som si, že ten Iževsk musím preskúmať. Bohužiaľ je to pravda. O slávnej histórii motocyklového závodu sa nikomu nechce ani len premýšľať. O Ižoch sa v Rusku veľa hovorí, ale zrejme ich už nikto nechce. Asi to bude podobné ako stou smutnou Jawou.
Ale mám s týmto mestom aspoň jeden vtipný zážitok:
Idem si mojou štandardnou rýchlosťou a vidím, ako pri ceste čosi máva. Utrápený žigulák nelogicky odstavený na krajnici a a dvaja chlapi sa idú potrhať, aby niekoho zastavili. Tak som teda zastal... Vraj došiel benzín... Bez nejakých zvláštnych okolkov som im podaroval dvojlitrovku z mojich zásob. Žigulák mal asi práve svoju spurnú chvíľku. Namiesto toho, aby naštartoval, vyžral celú baterku. Ostáva už len tlačiť. Práve okolo prechádza policajná hliadka. Spomalí, ale nezastavuje... tlačíme ďalej, až sa nám podarí všetko uviezť do chodu. Chlapi mi od samej vďaky ponúkli nocľah u nich v Iževsku. Hovorím si prečo nie, už bude aj tak za hodinu tma. A teraz prichádza na scénu policajná hliadka...
Počkali si nás... Podľa môjho odhadu by malo byť všetko v poriadku len neviem, prečo tí moji dvaja iževskí žiguláci akosi záhadne a náhle posmutneli. Koniec všetkým plánom. Ukázalo sa, že pilot aj copilot je zľahka pod vplyvom...
Pozdravujem z Kazane, hlavného mesta Tatarstanu
Prvou zastávkou bolo Múzeum ruského životného štýlu. Nahromadené predmety pre bežný život a zábavu každý mohol vyskúšať, obliecť, chytiť si do ruky. Strávil som tu 3 hodiny aj vďaka perfektnej prezentácii najväčších vychytávok.
A aj trochu tej Kazane
-Kremeľ je zapísaný v Unesco a vstupuje sa doň bielou vežou s hodinami.
-Mešita s modrou strechou je nanovo upečená, zvonka pekná, zvnútra sterilná a na schodoch som si skoro rozbil hlavu.
-Tehlová veža sa volá Suyumbike podľa princeznej, ktorá si z nej radšej skočila hlavičku, akoby sa mala vydať za Ivana Hrozného. Veža je trocha na šikmo, tak sa jej dobre skákalo...
- ten uslintaný drak stráži poklad na dne jazera v centre mesta, ktorý tam ukryli obyvatelia pred Ivanom Hrozným.
17.10.
Ruské ženy v obchode a službách sú Niekedy! ako tieto čierne hranoly... ostré a primitívne zároveň...
Včera pri večernom príjazde do Nižného Novgorodu mi akumulátor zľahka naznačoval, že by mu pár hodín na nabíjačke neublížilo.
Ráno som sa teda rozhliadol po internete a našiel motoshop. Súčasná populárna značka XY. Vystúpil som neďaleko načančaného svätostánku XY, akumulátor v kabelke a na jazyku jasná otázka.
Do cesty sa mi postavila po zadok ryšavá o pol hlavy vyššia ikonická skoromodelka s parametrami, že by sa mi hádam ani nesnívalo.
Na sucho som prehltol, položil moju skromnú otázku, a ako dôkaz som z kabelky opatrne vyložil ošuchtanú baterku. Skoromodelka sa pri pohľade na čiernu vec trocha nahla dozadu, aby hodila vlasmi a spýtala sa ma, či mám motocykel značky XY. Ja že nie...
Ale my sa špecializujeme na XY. Snažím sa jej vysvetliť, že batéria je univerzálna vec... fakt sa snažím!
No my pre našu značku XY uprednostňujeme batérie značky Z. S kamennou tvárou do mňa strelila taký blesk, že ma skoro vyvalilo s koreňmi.
Ale ešte stojím... Poprosil som teda, aby zavolala servisáka, určite sa nejako dohodneme... Že nie!
No táto si hádam myslí, že som cez trištvrte mesta prišiel pozrieť na jej cecky. Zúrim... asi len Miloš vie ako... Pýtam sa jej či vie, kde je Slovensko, ale na odpoveď nečakám a pokračujem: Lebo u nás by si vašu XY kúpil na cestovanie len totálny idiot, dieťa alebo nízkopríjmové skupiny. Takým odpadom u nás spevňujeme násypy.
Vypučila na mňa tučné pery tak, že sa skoro nimi dotkla nosa. Asi už stárnem, ale naveľa som ju ešte pri rýchlom odchode poslal ne všetky pekné teplé miesta so strohým slovenským akcentom.
Pokus číslo 2:
Anonymný zaprášený motoservis, v ňom skromný predavač. Pozrel na baterku, pozrel na hodinky, zdvihol obočie, bleskom zamkol predajňu, nazúril Ladu a do pol hodiny sme zohnali novú batériu.
Aký krásny deň.
Toto som včera pozoroval, keď som v Novgorode čakal na autobus. O čo podľa vás ide?
- snaha o vybrúsený obraz
- venčenie najlepšieho priateľa
20.10.
Nižný Novgorod
V tomto pokročilom jesennom období je vraj dobré konzumovať veľa cibule. No a ja som sa jej už nakonzumoval celkom dosť. V každom väčšom meste sa na mňa valí z každej strany. V Nižnom Novgorode majú skoro všetku cibuľu zlatú.
20.10.
Múzeum GAZ
Hovoril som si, že už nebudem zabíjať čas po rôznych automobilových a motocyklových múzeách. Zvyčajne je to všehochuť značiek so stručným popisom a tak trocha bez ladu a skladu. V Nižnom Novgorode sa naskytla príležitosť navštíviť múzeum slávneho ruského výrobcu GAZ. Znova vo mne zarezonovala ozvena detstva. Ako každý správny malý chlapec, som sa rád hral s autíčkami, a ako každý správny veľký chlapec sa teraz hrám s bábikami
22.10.
Cestou do Moskvy som si doprial malú zastávku v mestečku Suzdal.
Už som bol unavený z obrovských kremlov vo veľkých mestách, ktoré sa ani do očí nezmestia. Suzdalsky kremel je skôr taký kremlik, ale veľmi pekný. Zároveň to bol relax po boji s motocyklom. Motorka mi opäť pripomenula, že okrem benzínu, oleja a pneumatík žerie aj uhlie. Ako je to možné? Moje archaicke zapalovanie prestalo vyrábať elektrinu. Kým som prišiel na chybu (zodraty uhlik), narástli mi Ďalšie 3 šedivé vlasy.
22.10.
Moskva po tretí raz
Včera som opustil toto mesto, kde sa už pohybujem skoro ako doma. Teraz som sa pomotal po turistami menej vyhľadávaným miestach. Objavil som mesto v meste, za železničným valom medzi starými robotnickymi domami. Centrum interiérového dizajnu a architektúry.
23.10.
Motorka vŕzga, píska, piestne krúžky šprngajú. Krásny lak, zlaté linkovanie a jagavý chróm je ukrytý pod kôrou z prachu. Naposledy som ju umýval v Biškeku v Kyrgizsku. Textilné materiály sa pri námahe rozpadávajú. ... vyzerá dosť biedne. Niekoho sa to dotklo a nechal mi anonymný dar 10 rubľov. Každopádne, rútim sa domov. Práve som 100 kilometrov pred Kyjevom na Ukrajine. Zajtra o 16:00 sa vidíme v Michalovciach.
Bez mojich ľudí by bolo Slovensko len nápis na tabuli
Od pondelka sa konečne pohybujem po rodnej hrude.
Tesne pred ukrajinsko-slovenskou hranicou ma ovalila neskutočná horúčava až 13 stupňov. Posledné stovky kilometrov som si rekapituloval niektoré dojmy a musím sa priznať, že mi skoro polročná zmena životného štýlu bude veľmi chýbať.
Proces socializácie v rodnom prostredí započala svorka z východu- rodina kamarátov motorkárov. Tú bodkovanú šatku, ktorú mi podarovali na cestu som znova zabudol v Ulanbátare, takže sa stalo presne to, čo sľúbili ak sa vrátim bez nej.
Prvá zastávka? No predsa Tesco Michalovce... a kúpil som si hneď kilo tresky. Dobre padla po uvítacom chlebe a soli.
Nemohol som obísť starú mamu v Banskej Bystrici... už tri týždne mi prihrievala bryndzové halušky.
Aktuálna poloha je Kremnica- moje tretie rodné mesto. No a zajtra konečne po viac ako piatich mesiacoch Púchov
Zdá sa, že by sa už dal náš výlet konečne a definitívne ukončiť. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dohnal ku klávesnici. Sám za seba môžem povedať, že by som sa najradšej hneď vrátil späť na kolesá, na prašné cesty v boji s vetrom, vodou, snehom. Sú to zážitky, ktoré mi tu dokážu vykompenzovať len moji ľudia.
Znova som v prostredí, ktoré som opustil. Chodil som po byte a obzeral som si detaily, zariadenie, knihy. Veci, okolo ktorých som prešiel milión krát a tvorili môj dôverný priestor, sa teraz na niekoľko mesiacov stratili. Možno som prestal veriť, že tieto veci ešte niekde existujú. Prešiel som odvtedy stovkami dverí a teraz po čase otváram tie, ktoré úž boli len v rýchlo blednúcich spomienkach. Pripadalo mi to ako nejaký krok späť. Asi som sa len bál, že by som si mohol znova zvyknúť. Mám pocit, akoby všetky tie veci chceli chytiť a uväzniť nekonečné možnosti. Vymedziť priestor, v ktorom sa mám pohybovať, lebo som za ne zodpovedný. Je veľmi ťažké zmieriť sa s niečím takým, keď zistíte, ako chutí sloboda.
Možno bude teraz viac času v teple zhodnotiť stovky fotiek, ktoré ste vôbec nevideli, videá a texty, ktoré som zámerne tajil. Mnoho názorov a dojmov musí dozrieť, aby mohli byť definitívne napísané. Pretože text považujem za najvyššiu a najvýstižnejšiu formu prejavu určenú pre elitu so skutočným záujmom. Posnažím sa, aby ste sa mohli previezť 31000 kilometrami a znova preleteli 166 dňami.
Zvraty na ceste, medzi nami, v nás počas dlhej doby vždy spájala takmer neuveriteľná vec. Výrazne rastúci počet sledovateľov stránky pohľadnice z ciest. Ani neviem, kde sa ich toľko nabralo. Na začiatku sme spravili slabú, skoro žiadnu propagáciu medzi pár kamarátmi a boli sme zvedaví, či vôbec niekoho zaujme. Je to veľká česť a helmu pred nimi dole, že sa nechali spamovať takú dlhú dobu.
Na záver Vám venujem jednu z prvých poznámok, ktorú som si poznačil do niekoľkostostranového denníka z našej cesty
Aká dlhá doba musí prejsť, alebo aké situácie sa musia odohrať, aby skoro zmizol jeden Starý sen? Ten sen hýbal mojim životom a doslova ho vymedzoval v tom, čo chcem, musím a môžem urobiť. Balancoval som v trojuholníku týchto slov a rutina ma skoro zaviedla niekam, kde sa už ani snívať nedá. Keď som sa s tým priznal skvelému človeku, dostal som skvelú radu:
,,Hlavne nezabudni udržať balanc!…,,
pre seba som si to vtedy doplnil:
A keď budem konečne v strede, pokúsim sa prebehnúť cez niektorú z troch strán, aby som sa dostal ďalej.
Ten sen nebol nijak špeciálny. V porovnaní s inými veľkolepými cieľmi ľudí bezvýznamný, ale pre mňa stále dôležitý.
Niečo sa zmenilo na tom, ako veľmi som môj Starý sen chcel prežiť. Presne, ako keď pracujete na niečom… nejakom diele, projekte. Musí to začať, musí to mať zmysluplný priabeh a jasný cieľ, výsledok. Ak však procesy z rôznych dôvodov prebiehajú príliš dlho, odhalenie, odovzdanie sa v hlave premení na nejakú nutnosť. Možno niečo, čo si chceš a musíš odfajknúť, lebo to proste treba dokončiť a možno aj iní na to čakajú.
Možno je to aj tým, že moje vzdušné zámky dokážem postaviť až prirýchlo. Presnejšie, na počkanie. Základy k nim potom budujem celé roky. Vytvoríš si vlastnú vysnívanú prácu, medzi všetkou tou snahou spoznáš nových skvelých ľudí a zrazu ani tak veľmi nechceš všetko opustiť. Obzvlášť keď vieš, ako veľa udalostí a príležitostí ti unikne, kým sa budeš pol roka drbať po cestách necestách len sám pre seba...
Tak čo, bol to najväčší motovýlet roka 2016? Pre nás určite áno 🙂
